11.4.2015– Pápež rehoľným formátorom: Byť pravými otcami a matkami zasvätených
“Řekli mi, kolik vás je, a já na to: S nedostatkem povolání, který tu je, tak máme více formátorů než formovaných, ne? Ano, to je velký problém. Prosme Pána a dělejme vše pro to, aby přicházela nová povolání.“
Pozdravil je papež František, podle kterého neexistuje krize povolání tam, kde jsou zasvěcené osoby schopné svým svědectvím tlumočit krásu zasvěceného života. Bez důslednosti vlastního života takové svědectví nelze vydat a povolání budou chybět, dodal.
„Chcel som mať toto stretnutie s vami pre to, čím ste a čo reprezentujete ako vychovávatelia a formátori, a pretože za každým z vás vidím vašich a našich mladých, protagonistov prítomnosti prežívanej s nadšením a pôvodcov budúcnosti oživovanej nádejou. Mladých ľudí, ktorí, poháňaní Božou láskou, hľadajú v Cirkvi cesty, aby ho prijali do svojich vlastných životov. Vnímam ich, akoby boli tu prítomní, a venujem im láskyplný pozdrav.
Vidiac vás v takom hojnom počte by sme nepovedali, že je tu kríza povolaní! Ale v skutočnosti je nepopierateľný kvantitatívny pokles, a to robí ešte naliehavejšou úlohu formácie, formácie, ktorá skutočne stvárňuje v srdciach mladých ľudí Ježišovo srdce, aby mali rovnaké cítenie (porov. Fil 2,5; Vita consecrata, 65). Som tiež presvedčený, že kríza povolaní nenastáva tam, kde sú zasvätení schopní skrze vlastné svedectvo odovzdávať krásu zasvätenia. A toto svedectvo je plodné. Ak chýba svedectvo, chýba dôslednosť, nebudú povolania. A k tomu svedectvu ste povolaní. Toto je vaša služba, vaša misia. Nie ste len ‚učiteľmi‘; ste predovšetkým svedkami nasledovania Krista vo svojej vlastnej charizme. A toto je možné, ak každý deň radostne znovu objavíme, že sme Ježišovi učeníci. Odtiaľ vyplýva aj nevyhnutnosť stále bdieť nad svojou vlastnou osobnou formáciou, počnúc silným priateľstvom s jediným Učiteľom.“
V ďalšom bode Svätý Otec v súvislosti s veľkonočným obdobím, ktoré prežívame, použil obraz Galiley, „kde sa to všetko začalo“. Aj pri zrode nášho povolania bola nejaká Galilea, „každý mal skúsenosť s Galileou, so stretnutím s Pánom, na ktoré sa nezabúda, ale častokrát jej zakrývá spousta věcí, práce, neklidu a také hříchu a světskosti. (…) Pokud se nevydáme touto cestou „paměti“, hrozí nám, že se zastavíme na místě. Také nám hrozí, že nebudeme vědět, proč jsme tady.“
Zasvätený život je nádherný, je jedným z najcennejších pokladov Cirkvi, zakoreneným v krstnom povolaní. Je skutočne pekné byť formátormi, pretože je to privilégium podieľať sa na práci Otca, ktorý formuje srdce Syna v tých, ktorých Duch povolal. Niekedy možno pociťovať túto službu ako bremeno, akoby nás oberalo o niečo dôležitejšie. Ale to je klam, to je pokušenie. Je dôležitá misia, ale je rovnako dôležité formovať pre misiu, pre zanietenosť ohlasovania, idúc kdekoľvek, do každej periférie, aby sme všetkým povedali o láske Ježiša Krista, najmä vzdialeným, rozprávať o tom malým a chudobným a nechať sa tiež nimi evanjelizovať. To všetko si vyžaduje pevný základ, kresťanskú štruktúru osobnosti, ktorú dnes samotné rodiny len zriedka môžu dať. A to zvyšuje vašu zodpovednosť.“
Pokračujúc o vlastnostiach formátora Svätý Otec vyzdvihol nutnosť „mať veľké srdce pre mladých ľudí, aby v nich boli formované veľké srdcia, schopné prijať všetkých, srdcia plné milosrdenstva, plné nežnosti.“
„Vy nie ste len priatelia a spoločníci zasväteného života tých, ktorí sú vám zverení, ale praví otcovia, skutočné matky, schopné požadovať a dať im maximum. To je možné iba skrze lásku, lásku otcov a matiek. Nie je pravda, že mladí ľudia dneška sú spokojní s priemernosťou a že nie sú veľkodušní. Musia však zažiť, že «blaženejšie je dávať, ako prijímať» (Sk 20,35), že v živote podľa poslušnosti je veľká sloboda, veľká plodnosť v panenskom srdci, veľké bohatstvo v tom, že nevlastníme nič. Preto je nutné byť láskyplne pozorní voči ceste každého kandidáta a evanjeliovo nároční vo všetkých fázach procesu formácie, počnúc rozlišovaním povolania, aby eventuálna kríza kvantity neviedla k oveľa vážnejšej kríze kvality.“
Je známo, podotkl papež, že nevyrovnaní a vychýlení mladí lidé podvědomě hledají oporu a ochranu v silných strukturách. A tady nastupuje rozlišování – dokázat říci „ne“. Ale nevyhánět pryč, to ne. Doprovodím tě, jdi. Tak, jako se doprovází vstup, doprovázejme také odchod, aby onen člověk nalezl svou životní cestu a nezbytnou pomoc. Nesmíme se obhajovat nedostatkem povolání, protože co se dnes jeví jako chléb, zítra bude hlad. A když se mluví o kvalitativní krizi, pohleďme na kvalitu mnoha a mnoha zasvěcených.“ Papež připomenul mladým řeholníkům a řeholnicím, aby vyhledávali své starší spolubratry a spolusestry, protože také oni jsou jejich Galileou. Jak podotkl, také v řeholním životě platí čtvrté přikázání.
“Trpělivost je jednou ze ctností formátora. Doprovázet – při tomto poslání nelze šetřit časem, ani energií. A není třeba ztrácet odvahu, když výsledky neodpovídají očekávání. Vím, že je bolestné, když dívka nebo hoch po třech, čtyřech letech řeknou: Našel jsem jinou lásku, která není proti Bohu. A odejdou. To je tvrdé. Ale v tom také spočívá vaše mučednictví.“
Avšak takový formátorský neúspěch prospívá trvalé formaci formátora, dodal František.
Svätý Otec František poďakoval formátorom za nenápadnú a diskrétnu službu, za čas venovaný počúvaniu, sprevádzaniu a starostlivosti o každého z ich mladých, pričom použil pojmy „apoštolát načúvania“ a „Božia čnosť trpezlivosti“.. „A ak občas máte pocit, že vaša práca nie je dostatočne ocenená, vedzte, že Ježiš vás s láskou sleduje a celá Cirkev je vám vďačná“, ukončil Svätý Otec príhovor, pričom 1400 zasvätených mužov a ženy opakovane povzbudil, aby napredovali s radosťou.
“Jděme stále v této kráse zasvěceného života. Někteří říkají, že zasvěcený život je nebe na zemi – měl jsem to tu napsané, ale jak je vidět, cenzurují i papeže. Tak to není – je to spíše očistec. Jděme ale kupředu s radostí.“
Počiatočná formácia je podľa slov Svätého Otca len „prvým krokom v procese, ktorý by mal trvať celý život. A mladý človek by mal byť vedený k pokornej a rozumovo uvedomelej (inteligentnej) slobode, aby sa nechal vychovávať Bohom Otcom každý deň života, v každom veku, v misii rovnako ako v bratstve, v činnosti rovnako ako v kontemplácii.“
„Prajem vám, aby ste s radosťou a vďačnosťou prežívali túto službu, s istotou, že nie je nič krajšie v živote, ako navždy patriť celým srdcom Bohu a dávať život v službe bratom. Prosím vás láskavo, aby ste sa za mňa modlili, aby aj mne Boh dal trochu z tej jeho čnosti trpezlivosti.“