11.11.2018 Príhovor Svätého Otca pri Anjel Pána: Nezištný dar chudobnej vdovy
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnešná evanjeliová stať (porov. Mk 12,38-44) uzatvára sériu Ježišovho učenia v Jeruzalemskom chráme a zdôrazňuje dve protikladné postavy: zákonníka a vdovu. Prečo sú tieto postavy vlastne v protiklade? Zákonník predstavuje osoby, ktoré sú dôležité, bohaté, vplyvné; vdova však zastupuje tých, čo sú poslední, chudobní a slabí. V skutočnosti Ježišov rázny súd nad zákonníkmi sa netýka celej tejto kategórie osôb. Vzťahuje sa iba na niektorých spomedzi nich, ktorí nápadne dávajú ostatným najavo svoje spoločenské postavenie, honosia sa titulom „rabbi“, to jest učiteľ, majú radi pocty a radi zaujímajú miesta v prvých radoch (porov. v. 38-39). Ešte horšie je ale ich predvádzanie sa v náboženskom živote, keď sa – ako hovorí Ježiš – „naoko dlho modlia“ (v. 40) a využívajú Boha na to, aby si ako obrancovia jeho zákona získavali dôveru u ľudí. Takýto postoj nadradenosti a márnosti ich vedie k pohŕdaniu tými, čo znamenajú málo alebo sa nachádzajú v nie veľmi prospešnej ekonomickej situácii, čo je i prípad vdov.
Ježiš strháva masku tomuto zvrátenému mechanizmu: verejne odsudzuje utláčanie slabých, ktoré sa pácha na báze nábožensky motivovaných dôvodov, a jasne prehlasuje, že Boh stojí na strane tých, čo sú poslední. Aby lepšie vryl toto učenie do pamäti svojich učeníkov, dáva im živý príklad: chudobnú vdovu, ktorej postavenie v spoločnosti bolo úplne nepodstatné, pretože nemala muža, ktorý by mohol obraňovať jej práva, čím sa vlastne mohla stať ľahkou korisťou pre veriteľov bez škrupúľ, ktorí prenasledujú chudobných, aby im splatili dlhy. Dáva im príklad ženy, ktorá prichádza odovzdať do chrámového pokladu iba dve mince, ktoré ale predstavujú všetko, čo jej zostalo, a ktorá sa snaží dať svoj milodar nepozorovane, takmer až so zahanbením. No práve týmto pokorným postojom vykonáva skutok veľkého náboženského a duchovného významu. Ježišovmu pohľadu neunikne toto konanie plné obety, lebo v ňom vidí žiariť totálne sebadarovanie – postoj, ktorému chce naučiť svojich učeníkov.
Poučenie, ktoré nám dnes Ježiš ponúka, nám má pomôcť znovu sa vrátiť k podstate nášho života a uprednostňovať konkrétny a každodenný vzťah s Bohom. Bratia a sestry, meradlá nášho Pána sa odlišujú od našich meradiel. On meria ľudí a ich konanie iným spôsobom: Boh nehľadí na množstvo, ale na kvalitu, skúma srdce, dbá na čistotu úmyslov. Znamená to, že naše „dávanie sa“ Bohu v modlitbe a našim bratom a sestrám pri konaní charitatívnej lásky sa musí neustále strániť ritualizmu a formalizmu, ako aj logiky vypočítavosti, a má byť prejavom dávania sa zadarmo, tak ako to učinil Ježiš voči nám: spasil nás zadarmo; nedal nám zaplatiť za vykúpenie. Spasil nás nezištne. Preto máme aj my konať všetko s takýmto postojom nezištného dávania sa. Práve preto Ježiš poukazuje na chudobnú a štedrú vdovu ako na nasledovaniahodný vzor kresťanského života. Jej meno síce nevieme, poznáme ale jej srdce – a nájdeme ju určite v nebi a tam ju pozdravíme –; práve srdce človeka je to, čo zaváži pred Bohom. Keď nás pokúša túžba ukazovať sa pred druhými a viesť si účty o našich nezištných skutkoch, keď sme príliš zaujatí tým, aby sa na nás druhí pozerali a – prepáčte mi za výraz – naparujeme sa, vtedy si spomeňme na túto ženu. Bude to pre nás len dobré: pomôže nám to zhodiť zo seba to, čo je nadbytočné, aby sme mohli ísť za tým, čo skutočne zaváži, a zostať pokornými.
Panna Mária, žena chudobná, ktorá sa úplne odovzdala Bohu, nech nás podporuje v predsavzatí venovať Pánovi a našim bratom a sestrám nie iba niečo z nás, ale seba samých, ako pokornú a veľkodušnú obetu.