11.10.2022 Homília pápeža Františka pri 60. výročí otvorenia II. vatikánskeho koncilu
«Miluješ ma?». To je prvá veta, ktorou sa Ježiš obracia na Petra v Evanjeliu, ktoré sme práve počuli (Jn 21,15). Naopak posledná veta znie: «Pas moje ovce» (v.17). V deň výročia otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu počúvame tieto Pánove slová adresované aj nám, nám ako Cirkvi: Miluješ ma? Pas moje ovce.
Toto je prvý pohľad, aký máme mať na Cirkev, pohľad z výšky. Áno, na Cirkev sa treba najprv pozrieť z výšin, milujúcimi očami Boha. Pýtajme sa, či v Cirkvi vychádzame z Boha, z jeho láskyplného pohľadu na nás. Vždy je tu pokušenie vychádzať skôr z ega ako z Boha, uprednostniť svoje plány pred evanjeliom, nechať sa unášať vetrom svetskosti a naháňať sa za módou doby alebo odmietnuť čas, ktorý nám Prozreteľnosť dáva na obzretie sa späť. Dávajme si však pozor: tak progresivizmus, ktorý sa prispôsobuje svetu, ako aj tradicionalizmus – alebo spiatočníctvo („indietrismo“) -, čo plače za svetom minulým, nie sú dôkazom lásky, ale nevernosti. Sú to pelagiánske egoizmy, ktoré uprednostňujú vlastné chute a vlastné plány pred láskou, ktorá sa páči Bohu, tou jednoduchou, pokornou a vernou láskou, ktorú Ježiš žiadal od Petra.
Miluješ ma ty? Znovuobjavme koncil, aby sme vrátili prvenstvo Bohu, tomu, čo je podstatné: takej Cirkvi, ktorá je zbláznená láskou k svojmu Pánovi a ku všetkým ľuďom, ktorých on miluje; Cirkvi, ktorá je bohatá na Ježiša a chudobná na prostriedky; Cirkvi, ktorá je slobodná a oslobodzujúca. Koncil ukazuje Cirkvi tento kurz: dáva jej vrátiť sa, tak ako Peter v Evanjeliu, do Galiley, k prameňom prvej lásky, aby vo svojej chudobe znovu objavila Božiu svätosť (porov. Lumen gentium, 8c; 5. kapitola).
Aj my, každý z nás, máme svoju vlastnú Galileu, Galileu prvej lásky, a určite aj každý z nás je dnes pozvaný vrátiť sa do svojej Galiley, aby počul Pánov hlas: „Poď za mnou“. A tam opätovne nájsť v pohľade ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Pána svoju stratenú radosť, sústrediť sa na Ježiša. Nanovo nájsť radosť: taká Cirkev, ktorá stratila radosť, stratila lásku. Na sklonku svojich dní pápež Ján napísal: «Tento môj život, ktorý sa blíži k zenitu, by nemohol mať lepšie rozuzlenie, než to, že sa celý sústredím na Ježiša, syna Márie… veľkú a nepretržitú dôvernosť s Ježišom, kontemplovaným v jeho podobe: dieťa, ukrižovaný, adorovaný vo Sviatosti» (Denník duše, 977-978). Hľa, tu je ten náš vznešený pohľad, tu je náš stále živý zdroj: Ježiš, tá Galilea lásky, Ježiš, ktorý nás miluje, Ježiš, ktorý sa nás spytuje: „Miluješ ma?“.
Bratia a sestry, vráťme sa k čistým prameňom lásky koncilu. Znovuobjavme vášeň koncilu a obnovme nadšenie pre koncil! Ponorení do tajomstva Cirkvi – matky a nevesty, povedzme aj my so svätým Jánom XXIII.: Gaudet Mater Ecclesia! – [Plesá Matka Cirkev!] (Príhovor pri otvorení koncilu, 11. okt. 1962). Nech v Cirkvi prebýva radosť. Ak sa neraduje, popiera samu seba, pretože zabúda na lásku, ktorá ju stvorila. A predsa, koľkí z nás nedokážu žiť vieru s radosťou, bez reptania a kritizovania? Cirkev zamilovaná do Ježiša nemá čas na potýčky, jedy a polemiky. Nech nás Boh oslobodí od toho, aby sme boli kritizujúci, netrpezliví, zatrpknutí a zlostní. Nie je to len otázka štýlu, ale lásky, pretože kto miluje, ako učí apoštol Pavol, robí všetko bez šomrania (porov. Flp 2,14). Pane, nauč nás tvojmu vznešenému pohľadu, vidieť Cirkev tak, ako ju vidíš ty. A keď sme kritickí a nespokojní, pripomeň nám, že byť Cirkvou znamená dosvedčovať krásu tvojej lásky, žiť ako odpoveď na tvoju otázku: miluješ ma? Nie počínať si akoby sme boli na pohrebe.
Tu je druhý pohľad, ktorému nás učí koncil, pohľad uprostred: byť vo svete s ostatnými a nikdy sa necítiť byť nad druhými, ale ako služobníci väčšieho Božieho kráľovstva (porov. Lumen gentium, 5); vnášať dobrú zvesť evanjelia do života a do jazykov ľudí (porov. Sacrosanctum Concilium, 36), zdieľajúc ich radosti a nádeje (porov. Gaudium et spes, 1). Byť medzi ľuďmi, nie nad ľuďmi: to je škaredý hriech klerikalizmu, ktorý ovce zabíja, nevedie ich, nedáva im rásť, zabíja. Ako veľmi je koncil aktuálny: pomáha nám odmietnuť pokušenie uzavrieť sa do ohrady nášho pohodlia a presvedčení, preto, aby sme napodobnili Boží štýl, ktorý nám dnes opísal prorok Ezechiel: „ísť hľadať stratenú ovcu a priviesť späť do ovčinca ovcu zblúdenú, obviazať ovcu zranenú a uzdraviť ovcu chorú“ (porov. Ez 34,16).
Pas: Cirkev neslávila koncil preto, aby sama seba obdivovala, ale aby sa darovala. Veď naša svätá hierarchická Matka, vyvierajúca zo srdca Trojice, existuje, aby milovala. Je to kňazský ľud (porov. Lumen gentium, 10 a nasl.): nemá sa vynímať v očiach sveta, ale slúžiť svetu. Nezabúdajme: Boží ľud sa rodí ako extrovert a omladzuje sa tým, že sa vynakladá v námahe, pretože je sviatosťou lásky, «znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva» (Lumen gentium, 1). Bratia a sestry, vráťme sa ku koncilu, ktorý znovuobjavil živú rieku Tradície bez stagnovania v tradíciách; ktorý znovu objavil prameň lásky, nie aby zostal na kopci, ale aby Cirkev zostúpila do údolia a bola kanálom milosrdenstva pre všetkých.
Vráťme sa ku koncilu, aby sme vyšli zo seba samých a prekonali pokušenie sebastrednosti (autoreferenciality), čo je istý spôsob svetáctva. Pas, opakuje Pán svojej Cirkvi; a pasúc prekonáva nostalgie za minulosťou, banovanie za dôležitosťou, pripútanosť k moci, pretože ty, svätý Boží ľud, si pastierskym ľudom: neexistuješ preto, aby si pásol seba, aby si sa šplhal, ale aby si pásol iných, všetkých ostatných, s láskou. A ak je správne mať nejakú osobitnú pozornosť, tak nech je to voči Božím obľúbencom, čiže chudobným, odpisovaným (porov. Lumen gentium, 8c; Gaudium et spes, 1); aby to bola, ako povedal pápež Ján, «Cirkev všetkých, a osobitne Cirkev chudobných» (Rozhlasové posolstvo veriacim celého sveta mesiac pred II. vatikánskym ekumenickým koncilom, 11. sept. 1962).
Koľkokrát, po koncile, sa kresťania hrnuli za tým, že si vyberú určitú časť v Cirkvi, bez toho, aby si uvedomili, že tým trhajú srdce svojej Matky! Koľkokrát dali prednosť byť „fanúšikmi svojej skupiny“, a nie služobníkmi všetkých, progresistami a konzervatívcami skôr než bratmi a sestrami, „pravicovými“ či „ľavicovými“ skôr než Ježišovými; hrdili sa byť „strážcami pravdy“ alebo „sólistami novosti“, namiesto toho, aby sa uznali za pokorných a vďačných synov svätej Matky Cirkvi. Všetci, všetci sme Božími deťmi, všetci sme bratmi v Cirkvi, všetci sme Cirkvou, všetci. Pán nás nechce takýchto: sme jeho ovce, jeho stádo, a sme ním len spoločne, zjednotení.
Prekonajme polarizácie a chráňme spoločenstvo, stávajme sa čoraz viac „jedno“, ako o to prosil Ježiš, než za nás dal svoj život (porov. Jn 17,21). Nech nám v tom pomáha Mária, Matka Cirkvi. Nech v nás posilňuje prahnutie po jednote, túžbu usilovať sa o plné spoločenstvo medzi všetkými veriacimi v Krista. Nechajme bokom „izmy“: Božiemu ľudu sa nepáči táto polarizácia. Boží ľud je tým svätým ľudom verným Bohu: toto je Cirkev. Je pekné, že dnes, tak ako počas koncilu, sú tu s nami zástupcovia iných kresťanských spoločenstiev. Vďaka! Vďaka, že ste prišli, vďaka za túto prítomnosť!
Ďakujeme ti, Pane, za dar Koncilu. Ty, ktorý nás miluješ, zbav nás domýšľavosti, že si vystačíme sami a ducha svetskej kritiky. Osloboď nás od vyčleňovania sa (autoexklúzie) z jednoty. Ty, ktorý nás pasieš s jemnocitom, vyveď nás z ohrád sebastrednosti (autoreferenciality). Ty, ktorý chceš, aby sme boli jednotným stádom, osloboď nás od diabolského úskoku polarizácií, od „izmov“. A my, tvoja Cirkev, s Petrom a tak ako Peter ti hovoríme: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujeme“ (porov. Jn 21,17).