11.2.2016 Pápež František sa v novom roku stretol s diplomatickým zborom
Dnes sa Svätý Otec František stretol s členmi diplomatického zboru akreditovaného pri Svätej stolici, aby im vyjadril blahoprianie na začiatku kalendárneho roka. Tradične je to príležitosť pre reflektovanie významných medzinárodných tém z pohľadu Svätej stolice. V približne 40-minútovom príhovore pápež František venoval najviac pozornosti problematike utečencov a migrácie, a to aj v súvislosti s viacerými ďalšími témami.
Svätý Otec hneď na úvod zdôraznil, že budovanie pokoja má priamy súvis s autentickým prežívaním náboženskej viery. Okrem iného povedal: Chtěl bych se spolu s vámi zamyslet nad světem, který navzdory Božímu požehnání a lásce sužuje mnoho zla a bolesti“, „Vánoce, které jsme nedávno oslavili a v kterých jsme rozjímali o narození bezbranného dítěte, (…) nám připomínají, že každá ryze prožívaná náboženská zkušenost je tvůrkyní míru. Tajomstvo vtelenia nám ukazuje pravú Božiu tvár, pre ktorú moc neznamená silu a ničenie, ale lásku. Spravodlivosť neznamená pomstu, ale milosrdenstvo. V tejto perspektíve som zamýšľal vyhlásiť Mimoriadne jubileum milosrdenstva inaugurované výnimočne v Bangui počas mojej apoštolskej cesty v Keni, Ugande a Stredoafrickej republike.“
Ďalej sa pápež pristavil pri výzvach zmierenia a odmietnutia násilia v mene náboženstva, ktoré zopakoval pri viacerých apoštolských cestách uplynulého roka:
„Tam, kde sa Božie meno zneužilo na páchanie nespravodlivosti, chcel som potvrdiť spolu s moslimskou komunitou Stredoafrickej republiky, že «kto vraví, že verí v Boha, musí tiež byť mužom či ženou pokoja» (Stretnutie s moslimskou komunitou v Bangui, 30. novembra 2015), a teda milosrdenstva, pretože nikdy nemožno vraždiť v Božom mene. Jedine ideologická a zvrátená forma náboženstva sa môže domnievať, že koná spravodlivosť v mene Všemohúceho, úmyselne vraždiac bezbranné osoby, ako sa stalo pri krvavých teroristických atentátoch z uplynulých mesiacov v Afrike, Európe a na Blízkom východe.“
Centrálna myšlienka aktuálneho Svätého roka bola z pohľadu pápeža nosnou témou už v priebehu uplynulého roka pontifikátu: „Milosrdenstvo bolo ako vodiaca niť, ktorou sa riadili moje apoštolské cesty už počas uplynulého roku.“
Svätý Otec to konkretizoval na príkladoch návštev Sarajeva, troch juhoamerických krajín Bolívie, Ekvádora a Paraguaja a podobne aj Kuby a USA. Ako ďalší hlavný akcent uplynulého roka spomenul otázku rodiny ako základu života spoločnosti:
„Vo Filadelfii pri príležitosti Svetového stretnutia rodín, ako aj pri ceste na Srí Lanku a Filipíny i pri nedávnej Synode biskupov som pripomenul dôležitosť rodiny, ktorá je prvou a najdôležitejšou školou milosrdenstva, v ktorej sa učíme objavovať milujúcu tvár Boha a kde naša ľudskosť rastie a rozvíja sa. Bohužiaľ, poznáme mnohé výzvy, ktorým musí rodina v tomto čase čeliť, keď je «ohrozovaná rastúcimi pokusmi zo strany niektorých o predefinovanie samotnej inštitúcie manželstva cez relativizmus, kultúru chvíľkovosti a chýbajúcu otvorenosť pre život» (Príhovor rodinám v Manile, 16. januára 2015).
Dnes je rozšírený strach z definitívnosti, ktorú si rodina vyžaduje a doplácajú na to najmä mladí, neraz krehkí a dezorientovaní, a starší ľudia, ktorí končia zabudnutí a opustení. Naopak, «z bratstva prežívaného v rodine sa rodí (…) solidárnosť v spoločnosti» (Príhovor pri stretnutí s občianskou spoločnosťou v Quite, 7. júla 2015), ktorá nás vedie k zodpovednosti jeden za druhého. A to je možné len ak v našich domovoch, a rovnako aj v našich spoločnostiach, nedovolíme zahniezdiť sa únave a nevrlosti, ale dáme miesto dialógu, ktorý je najlepším protiliekom na individualizmus, tak rozšírený v kultúre našich čias.“
Pápež František ďalej prešiel k otázke postoja voči ľuďom, ktorí sú nútení opustiť svoju vlasť. Nasleduje v plnom znení ústredná časť príhovoru Svätého Otca:
„Drahí veľvyslanci, duch individualizmu je živnou pôdou pre dozrievanie toho postoja ľahostajnosti voči blížnemu, ktorý vedie k zaobchádzaniu s ním ako s obyčajným tovarom, núti k strate záujmu o ľudskosť ostatných a napokon robí ľudí zbabelými a cynickými. Nie sú to azda pocity, ktoré často máme stojac pred chudobnými, pred ľuďmi zabudnutými a na okraji spoločnosti? A koľkých takých máme v našej spoločnosti! Medzi nimi mám na mysli najmä migrantov, s ich bremenom ťažkostí a utrpení, ktorým denne čelia v neraz zúfalom hľadaní miesta, kde by mohli žiť v pokoji a s dôstojnosťou.
Chcel by som sa preto v tento deň pozastaviť a zamyslieť sa s vami nad vážnym problémom migrácie, ktorému čelíme, aby sme rozpoznali príčiny, hľadali riešenia, zvíťazili nad prirodzeným strachom, sprevádzajúcim tento tak masívny a doliehajúci fenomén, ktorý sa v priebehu roka 2015 týkal najmä Európy, ale aj rôznych regiónov Ázie a severnej i strednej Ameriky.
«Buď silný a udatný, neboj sa a neľakaj sa! Veď Pán, tvoj Boh, je s tebou pri všetkom, čo podnikneš!» (Joz 1,9). To je prísľub, ktorý dáva Boh Jozuemu a ktorý poukazuje na to, ako Pán sprevádza každú osobu, najmä toho, kto je v chúlostivej situácii, akou je hľadanie útočiska v cudzej krajine. Skutočne, celá Biblia nám rozpráva príbeh putujúceho ľudstva, pretože byť v pohybe patrí k prirodzenosti človeka. Jeho príbeh sa skladá z mnohých migrácií, ktoré sú neraz plodom vedomého práva na slobodnú voľbu, no často k nim nútia vonkajšie okolnosti. Od vyhnanstva z pozemského raja až po Abraháma kráčajúceho do zasľúbenej zeme; od príbehu Exodu až po deportáciu do Babylonu, Sväté písmo rozpráva o ťažkostiach a bolestiach, túžbach a nádejach, ktoré sa podobajú státisícom ľudí, ktorí sú za našich dní na ceste s rovnakou mojžišovskou odhodlanosťou dosiahnuť zem, ktorá oplýva „mliekom a medom“ (porov. Ex 3,17), kde budú môcť žiť v slobode a v mieri.
A tak ako vtedy, i dnes počujeme Ráchelin plač, keď oplakáva svojich synov, ktorých niet (porov. Jer 31,15; Mt 2,18). Je to hlas tisícov ľudí, ktorí plačú na úteku pred hrôzostrašnými vojnami, prenasledovaniami a porušovaním ľudských práv, alebo pred politickou či sociálnou nestabilitou, ktoré často znemožňujú život v rodnej zemi. Je to krik tých, ktorí sú nútení utiecť, aby sa vyhli nevýslovným zverstvám, konaným na bezbranných ľuďoch, ako sú deti a hendikepovaní, alebo mučeníctvu čisto pre svoju príslušnosť k vierovyznaniu.
Tak ako vtedy, počujeme Jakubov hlas, ako hovorí svojim synom: «Choďte ta a nakúpte pre nás obilia, aby sme ostali na žive a nepomreli» (Gen 42,2). Je to hlas tých, ktorí utekajú z extrémnej biedy, lebo nemôžu nasýtiť rodinu alebo nemajú prístup ku zdravotnej starostlivosti a ku vzdelaniu, utekajú zo stavu úpadku bez výhľadu na akékoľvek zlepšenie, alebo aj kvôli klimatickým zmenám a extrémnym klimatickým podmienkam. Žiaľ, je známe, že hlad je ešte stále jednou z najťažších rán nášho sveta s miliónmi detí, ktoré preň každoročne umierajú. A napriek tomu s bolesťou konštatujeme, že títo migranti často nespadajú pod medzinárodné systémy ochrany na základe medzinárodných dohôd.
Ako možno nevidieť v tom všetkom ovocie „kultúry vyraďovania“, ktorá ohrozuje ľudskú osobu obetujúc mužov a ženy idolom zisku a konzumu? Je tragické tak si navyknúť na tieto situácie chudoby a núdze, na drámy toľkých osôb, že sa nám stanú čímsi „normálnym“. Ľudia sa viac nevnímajú ako hlavná hodnota, ktorú treba rešpektovať a ochraňovať, najmä ak ide o chudobných a hendikepovaných, alebo ak „ešte neslúžia“ – ako v prípade nenarodených, prípadne „už viac neslúžia“ – ako v prípade starých ľudí. Stali sme sa necitlivými na každú formu plytvania, počnúc plytvaním potravinami, ktoré patrí medzi tie najsmutnejšie, keďže je tu množstvo osôb a rodín, čo trpia hladom a podvýživou.
Svätá stolica žičí tomu, aby Prvý celosvetový humanitárny samit zvolaný na najbližší máj Organizáciou spojených národov dokázal uprostred súčasného smutného obrazu konfliktov a pohrôm naplniť svoj zámer dať ľudskej osobe a jej dôstojnosti ústredné miesto v každej humanitárnej odpovedi. Žiada sa spoločný záväzok, ktorý s rozhodnosťou skoncuje s kultúru vyraďovania a urážania ľudského života, aby sa nik necítil zanedbaný či zabudnutý a aby ďalšie životy nepadali za obeť pre nedostatok zdrojov a predovšetkým pre nedostatok politickej vôle.
Žiaľ, dnes tak ako kedysi počujeme Júdov hlas, ktorý navrhuje predať vlastného brata (porov. Gn 37,26-27). Je to arogancia mocných, ktorí manipulatívne využívajú slabých, redukujúc ich na objekty pre egoistické ciele alebo pre strategické či politické kalkulácie. Tam, kde nie je možné migrovať regulárne, migranti sú často nútení obrátiť sa na prevádzačov alebo obchodníkov s ľuďmi, i keď sú si väčšinou vedomí nebezpečenstva, že počas cesty prídu o vlastníctvo, o dôstojnosť, ba i o život. V tejto perspektíve opäť obnovujem apel na zastavenie obchodovanie s ľuďmi, ktorý robí z ľudských bytostí tovar, osobitne z tých najslabších a bezbranných. A v našich mysliach a srdciach zostávajú stále nezmazateľne vtlačené obrazy detí, ktoré zahynuli v mori, obetí ľudskej bezohľadnosti a neľútostnej prírody. Kto potom prežije a vylodí sa v krajine, ktorá ho prijme, nesie nezmazateľne hlboké jazvy týchto skúseností, na dôvažok k tým, čo zanechali hrôzy, aké vždy sprevádzajú vojny a násilnosti.
Ako vtedy, tak aj dnes počuť anjela, ako opakuje: «Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť» (Mt 2,13). Je to hlas, aký počujú mnohí migranti, ktorí by nikdy neopustili svoju vlasť, ak by k tomu neboli nútení. Medzi nimi sú početní kresťania, ktorí počas posledných rokov stále masovejšie opúšťali svoje územia, ktoré pritom obývali už od počiatkov kresťanstva.
Napokon, aj dnes počujeme hlas žalmistu, ako opakuje: «Na brehu babylonských riek, tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion» (Ž 137,1). Je to plač tých, čo by sa radi vrátili do svojich krajín, ak by našli vhodné podmienky pre svoju bezpečnosť a živobytie. Aj tu myslím na kresťanov Blízkeho východu, ktorí túžia prispievať ako plnohodnotní občania k duchovnému a materiálnemu blahu príslušných krajín.
Mnohým príčinám migrácie sa dalo čeliť už dávno. Mohlo by sa tak predísť toľkým katastrofám či aspoň zmierniť ich najkrutejšie následky. Aj dnes, a skôr než už bude prineskoro, by sa dalo mnoho spraviť na zastavenie tragédií a budovanie pokoja. To by však znamenalo urobiť predmetom diskusie zaužívané návyky a etablovanú prax, počnúc od problematiky spojenej s obchodom so zbraňami, cez otázku zaobstarávania nerastných surovín a energie, ďalej cez investície, politiku v oblasti financií a rozvojovej pomoci, až k ohavnému moru korupcie. Sme si tiež vedomí, že v problematike migrácie by bolo potrebné zaviesť strednodobé a dlhodobé projekty, ktoré by neriešili len stav bezprostrednej krízy. Tieto by na jednej strane mali účinne pomáhať v integrovaní migrantov v krajinách prijatia a súčasne podporovať rozvoj krajín, z ktorých pochádzajú, prostredníctvom solidárnych politík, ktoré však nebudú podmieňovať svoju pomoc stratégiami a praktikami ideologicky cudzorodými alebo protirečiacimi kultúram a národom, ktorým sú určené.
Bez zabúdania na ďalšie dramatické situácie, medzi ktorými myslím hlavne na hranicu medzi Mexikom a Spojenými štátmi americkými, pri ktorej sa zastavím, keď na budúci mesiac pôjdem do Ciudad Juárez, chcel by som venovať osobnú myšlienku Európe. Vskutku, počas posledného roku bola svedkom ohromného prúdu utečencov – mnohí z nich zahynuli pri pokuse ju dosiahnuť –, čo nemá v nedávnej histórii obdoby, ani od konca 2. svetovej vojny. Mnohí migranti pochádzajúci z Ázie a Afriky vidia v Európe referenčný vzor v princípoch ako je rovnosť pred zákonom a v hodnotách vpísaných do samotnej podstaty každého človeka, ako nedotknuteľnosť dôstojnosti a rovnosti každej osoby, láska voči blížnemu bez ohľadu na pôvod a príslušnosť, sloboda svedomia a solidarita voči svojim blížnym.
Zdá sa však, že masívne vyloďovanie na brehoch Starého kontinentu robí neistým systém prijímania, ktorý bol namáhavo vybudovaný z popola Druhej svetovej vojny a stále predstavuje maják ľudskosti, na ktorý sa dá odvolať. Voči mohutnosti prílivu a s tým neodvratne spojených problémov sa vznieslo nemálo otázok o skutočných možnostiach prijímania a adaptácie osôb ohľadne zmeny kultúrneho a sociálneho obrazu prijímajúcich krajín, ako aj o preskupení niektorých regionálnych geopolitických rovnováh. Rovnako opodstatnené sú obavy o bezpečnosť, navyše priostrené rozširujúcou sa hrozbu medzinárodného terorizmu. Zdá sa, že súčasná migračná vlna podkopáva základy toho „humanistického ducha“, ktorého Európa odjakživa miluje a bráni (porov. Príhovor Európskemu parlamentu, Štrasburg, 25. novembra 2014). Predsa však si nemožno dovoliť stratiť hodnoty a princípy humanity, rešpektu dôstojnosti každej ľudskej osoby, subsidiarity a vzájomnej solidarity, akokoľvek by mohli v niektorých dejinných momentoch predstavovať bremeno, ktoré je ťažké niesť.
A tak by som chcel potvrdiť moje presvedčenie, že Európa za pomoci svojho veľkého kultúrneho a náboženského dedičstva, bude mať nástroje na obranu prvoradosti ľudskej osoby a na nájdenie správnej rovnováhy medzi dvojitou morálnou povinnosťou chrániť práva svojich vlastných občanov a garantovať pomoc a prijatie pre migrantov (porov. tamtiež).
Súčasne vnímam nevyhnutnosť vyjadriť poďakovanie za všetky podniknuté iniciatívy v prospech dôstojného prijatia osôb, ako sú medzi inými Fond na podporu migrantov a utečencov Rozvojovej banky Rady Európy, ako aj za nasadenie tých krajín, ktoré ukázali veľkodušný postoj podelenia sa. Hovorím hlavne o národoch blízko Sýrie, ktoré poskytli okamžitú pomoc a prijatie, najmä Libanon, kde utečenci predstavujú štvrtinu celkového obyvateľstva, a Jordánsko, ktoré nezavrelo hranice napriek tomu, že už hostí státisíce utečencov. Rovnako nemožno zabúdať na úsilie iných krajín angažovaných v prvej línii, medzi ktorými sú hlavne Turecko a Grécko. Zvláštne uznanie chcem vyjadriť Taliansku, ktorého rozhodné nasadenie zachránilo mnohé životy v Stredomorí a ktoré sa dodnes stará na svojom území o obrovský počet utečencov. Kiež tradičný zmysel pre pohostinnosť a solidaritu, ktorým sa vyznačuje taliansky ľud, neochabne pod momentálnymi nevyhnutnými ťažkosťami, ale vo svetle svojej tisícročnej tradície dokáže prijať a integrovať sociálny, ekonomický a kultúrny príspevok, ktorý migranti môžu ponúknuť.
Je dôležité, aby krajiny, ktoré v prvej línii čelia aktuálnemu krízovému stavu neboli ponechané osamote a je tiež nevyhnutné začať úprimný a úctivý dialóg medzi všetkými krajinami zaangažovanými v probléme – krajinami pôvodu, tranzitu či prijatia – aby sa s veľkou kreatívnou odvahou hľadali nové a udržateľné riešenia. Je nemysliteľné v aktuálnej spletitej situácii uvažovať nad riešeniami presadzovanými individualisticky jednotlivými štátmi, pretože rozhodnutia každého majú svojimi dôsledkami nevyhnutný dopad na celé medzinárodné spoločenstvo. Je totiž zrejmé, že migrácie budú predstavovať základný prvok budúcnosti sveta viac než to bolo kedykoľvek predtým, a že vhodné odpovede vyjdú iba z takej spoločnej práce, ktorá bude rešpektovať ľudskú dôstojnosť a práva osôb. Rozvojová agenda prijatá v septembri Organizáciou spojených národov na nasledujúcich 15 rokov, ktorá adresuje mnohé z problémov nútiacich k migrácii, ako aj iné dokumenty medzinárodného spoločenstva riešiace otázku migrácie, budú môcť nájsť uplatnenie zodpovedajúce očakávaniam, ak budú vedieť postaviť ľudskú osobu opäť do centra politických rozhodnutí na všetkých úrovniach, hľadiac na ľudstvo ako na jednu rodinu a na ľudí ako na bratov, v rešpektovaní vzájomných rozdielov a vnútorných presvedčení.
Pri riešení migračnej otázky vskutku nebude možné prehliadať s ňou späté kultúrne aspekty, počnúc tými, ktoré sa spájajú s náboženskou príslušnosťou. Extrémizmus a fundamentalizmus nachádzajú živnú pôdu nielen v účelovom využívaní náboženstva na mocenské ciele, ale aj v nedostatku ideálov a v strate identity – aj náboženskej -, ktorá dramaticky poznačuje takzvaný Západ. Z takéhoto prázdna sa rodí strach, čo nabáda vidieť v inom človeku nebezpečenstvo a nepriateľa, a uzatvárať sa do seba samých, zatvrdzujúc sa v predpojatých pozíciách. Fenomén migrácie tak kladie vážnu kultúrnu otázku, na ktorú nemožno neodpovedať. Prijatie teda môže byť priaznivou príležitosťou na nové pochopenie a otvorenie obzoru, tak pre toho, koho prijali, ktorý má povinnosť rešpektovať hodnoty, tradície a zákony hostiteľskej komunity, ako aj pre samotnú túto komunitu, povolanú doceniť to, čo každý prišelec môže poskytnúť pre dobro celej komunity. V tomto kontexte Svätá stolica obnovuje svoje úsilie na ekumenickom a medzináboženskom poli o nastolenie úprimného a dôveryhodného dialógu, ktorý docení špecifiká a identitu každého a bude v prospech harmonického spolužitia všetkých zložiek spoločnosti.