10.10.2019 Radosť nech je vašou silou, povedal pápež talianskym kapucínom
Vatikán . „Radosť nech je vašou silou“ – s touto výzvou a zároveň životným programom sa pápež František obrátil k viac než sedemdesiatich kapucínom zo stredotalianskeho kraja Marche. Pápež hovoril predovšetkým o tom, ako Boh povoláva, a pripomenul, že tak robí rôznymi spôsobmi. V každej dobe však nabáda k obráteniu, ktoré predpokladá zásadné rozhodnutie. Ide o voľbu, do ktorej sa rehoľník plne vkladá a ktorá ho nesie dopredu životnými cestami. Ak sa však Bohom nedáme takto úplne zapojiť a súčasne spochybniť, upozornil pápež, hrozí nám „rehoľná nakyslosť„. Z takej roztrpčenosť potom pramenia nešťastné pocity a zo zasvätených osôb sa stávajú „zberatelia utrpených krívd„, v súlade s typickým postojom človeka, ktorý sa ustavične vníma ako obeť a nedokáže sa vymaniť z trvalých nárekov. Svätá Terézia od Ježiša varovala svoje spolusestry pred pokušením, keď sa považujú za objekt nespravodlivého zaobchádzania. Ide o pozíciu v tempe „adagio lamentoso“, požičal si pápež pojem z hudobnej terminológie, a ako radikálny protiliek odporučil práve konverziu. Vstúpiť do rehoľnej komunity znamená pripraviť sa na to, že pôjdeme z jednej konverzie do druhej, lebo práve to nás privádza k pokore.
Svätý Otec potom opätovne vyzdvihol nevyhnutnosť „teológie postatných mien“, teda takej reči, ktorá sa vyhýba hojnému použitiu prídavných mien, ako už vyplýva z podstaty františkánskeho ducha. Ďalšou témou hovoru bolo misijné vyslanie, ku ktorému sa úzko viaže nedostatok duchovných povolaní. Pokiaľ si niekto zvolí zasvätený život, povedal pápež, prestáva myslieť sám na seba, aby mohol vydávať svedectvo. Nejde o násilný prozelytizmus, ale o hlásanie Ježiša Krista skôr bytím, než slovami, ako svojim bratom odporúčal sv. František z Assisi. Nie náhodou si súčasní svätci za svojho života získali jednohlasný rešpekt zo strany veriacich i neveriacich ľudí, plynúci z ich vierohodného svedectvo, uviedol Petrov nástupca na príklade sv. Matky Terezy z Kalkaty. Pápež kapucínov vyzval na to, aby ich výsostným svedectvom bola pokora, avšak najmä chudoba, ktorú je nutné uplatňovať v konkrétnom živote, bez toho aby sme zabúdali, že diabol vchádza práve vreckami. Chudoba je matkou a hradbou rehoľného života, pripomenul pápež slovami sv. Ignáca z Loyoly.
František potom naliehal na obozretnosť pred zosvetštením, do ktorého cirkev niekedy skĺzava. Svetský duch cirkvi ubližuje a to natoľko, že Ježiš vo svojej veľkňazskej modlitbe prosí Otca, aby nás nebral zo sveta, ale chránil pred duchom tohto sveta, ktorý pôsobí skazu a vynucuje si pretvárku. Takému zlu je možné čeliť jedine pokorou, zdôraznil pápež a všimol si iné pokušenie v cirkvi. Klerikalizmus, ktorý je potomkom zosvetštenia, mení pastierov zo sluhov v pánov, a preto je potrebné, aby sme sa vrátili k duchu služby v rámci cirkevného spoločenstva.
Pápež ďalej kapucínom poradil, aby žili čo najprirodzenejšie podľa svojej rehole, akceptovali druhých ľudí a mali ich v úcte. Bratské spoločenstvo sa uskutočňuje prirodzene, nie umelo, podotkol. Je milosťou Ducha Svätého a sýti sa odpustením. František v tejto súvislosti poukázal na milosrdenstvo. Boh nikdy neochabuje v odpúšťaní, poznamenal, kdežto nás niekedy unavuje oň prosiť. Neutíchajúce milosrdenstvo pápež doložil na dvoch vzoroch – prvým je už viackrát opakovaný príbeh o staručkom buenosaireském kapucínovi, ktorý svoje pochybnosti o možno prílišnej zhovievavosti v spovednici ospravedlňoval tým, že sa riadi Ježišovým príkladom. Druhým je literárna postava z Manzoniových Snúbencov, taliansky kapucín o. Felix, ktorý bol konkrétnym nositeľom milosrdenstva medzi trpiacimi v milánskom lazarete. Jeho predlohou bola skutočná historická postava, o. Felice Casati (1583-1656), dvojnásobný provinciál rehole, ktorý sám v roku 1630 unikol morovej epidémii v Miláne. V polovici štyridsiatych rokov 17. storočia bol vyslaný do Madridu, aby u kráľa Filipa IV. dosiahol zníženie daní pre svoj kraj súžený vojnou a morom, čím si vyslúžil mnohé nepriateľstvo a dvojročné vyhnanstvo na Korzike. Zomrel za záhadných okolností, ktoré sa niekedy vysvetľujú zásahom španielskej vlády, v Livorne, kde je tiež pochovaný.
V pápežovej štvrtkovom rozhovore s talianskymi kapucínmi došlo tiež na súcit a milosť sĺz. Hovorilo sa tiež o nevyhnutnosti hlásania evanjelia v Európe, ktorá sa z matky stala babičkou a nevedie svoje deti k viere. V tomto ohľade môžu starému kontinentu pomôcť mladé Cirkvi a rozfúkať tlejúce uhlíky európskej viery, dúfa pápež František, ktorý spomenul svedectvo mnohých filipínskych žien v Taliansku. Hoci sú prenajímané ako pomocnice v domácnosti v majetných rodinách, vďaka každodennému dialógu s deťmi a mladými ľuďmi sa v skutočnosti menia v Katechétky. V závere Svätý Otec kapucínom uložil, aby dôveryhodne svedčili hlavne pred mladými ľuďmi, ktoré priťahuje františkánsky duch a jeho charizma radosti i jednoduchosti.