Pápež František pri 50. výročí denníka 1.5.2018 Avvenire: Škola komunikácie v dielni sv. Jozefa
– Taliansky katolícky denník Avvenire slávi 50 rokov. Pri tejto príležitosti dnes prijal Svätý Otec na audiencii kolektív jeho pracovníkov spolu s rodinami. V počte asi 400 prišli v sprievode vedenia Talianskej biskupskej konferencie, ktorá okrem denníka Avvenire vlastní aj tlačovú agentúru SIR, Televíziu TV2000 a rozhlasový okruh InBlu. Pápež František svoj príhovor zameral na aktuálny sviatok sv. Jozefa robotníka:
„Je ľahké zamilovať si postavu sv. Jozefa a zveriť sa do jeho príhovoru. Ale aby sme sa stali naozaj jeho priateľmi, žiada sa vstúpiť do jeho šľapají, ktoré zjavujú odzkadlenie Božieho štýlu.“
Josef je mužem ticha. Na první pohled bychom ho mohli považovat dokonce za protiklad komunikátora. Ve skutečnosti však pouze tehdy, když umlčíme hluk světa i svého klábosení, je možné naslouchat, což je první předpoklad každé komunikace. V Josefově mlčení přebývá Boží hlas a vychází z něho ona poslušnost víry, jež nastavuje existenci tak, aby se nechala vést jeho vůlí.. Jozef neváha vstať za noci a vykročiť, nenechajúc sa odradiť váhou ťažkostí: „Dokáže kráčať v tme v určitých chvíľach, keď úplne všetkému nerozumie, lebo jeho silou je povolanie, ktoré ho stavia pred tajomstvo, ktorým sa nechá pritiahnuť, vkladá sa doň bez výhrad
Jozef je teda „muž spravodlivý, schopný spoľahnúť sa na Boží sen pri napĺňaní jeho prísľubov“. Je starostlivý opatrovník. Je vychovávateľ, ktorý bez nárokovania si niečoho pre seba, stáva sa otcom vďaka svojej prítomnosti, svojej schopnosti sprevádzať životný rast a odovzdávať ďalej remeslo. Vieme, aký dôležitý je tento posledný rozmer, s ktorým sa viaže aj dnešný sviatok. Práve na prácu sa úzko viaže dôstojnosť osoby: nie na peniaze, nie na zviditeľnenie alebo na moc, ale na prácu. Prácu, ktorá umožní každému, aká koľvek by bola jeho rola, vytvárať tú podnikavosť chápanú ako „actus personae“ (osobná činnosť – porov. Benedikt XVI., Caritas in veritate, 41), pri ktorej je osoba a jej rodina dôležitejšia než výkonnosť zameraná sama na seba.“
Svätý Otec po týchto slovách prirovnal nazaretskú stolársku dielňu k redakcii Avvenire. Pripomenul vývoj inovácie médií, na ktorý je potrebné reagovať uchovávaním pamäti a zároveň rozpoznávaním znamení čias. Mediálny priestor v súčasných globalizovaných rozmeroch vníma Cirkev ako pole svojej pôsobnosti, zdôraznil pápež František:
„Cirkev cíti, že na tejto scéne nemôže chýbať jej hlas, aby bola verná poslaniu, ktoré ju volá ohlasovať všetkým Evanjelium milosrdenstva. Médiá nám ponúkajú enormný potenciál ako prispievať našou pastoračnou službou ku kultúre stretnutia.“
Po týchto slovách už Svätý Otec priamo pozval prítomných „vstúpiť spoločne do stolárskej dielne“:
„Vráťme sa do školy sv. Jozefa, kde komunikácia dostáva nasmerovanie na pravdu, krásu a spoločné dobro.
Ako som mal príležitosť pozorovať, dnes „rýchlosť šírenia informácií prevyšuje našu schopnosť uvažovania a úsudku a neumožňuje vyváženosť a pravdivosť vlastného sebavyjadrenia“ (Posolstvo k 48. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, 2014). Aj ako Cirkev sme vystavení účinku a vplyvu kultúry náhlenia sa a povrchnosti. Viac ako skúsenosť sa ráta to, čo je bezprostredné, čo je hneď po ruke a dá sa hneď konzumovať. Namiesto konfrontovania sa a prehlbovania je tu riziko vydať sa pastoračnou cestou „potlesku“, nivelizácie myšlienok, šíriacej sa dezorientácie názorov, ktoré sa nikdy nestretnú.
Nazaretský tesár nám pripomína naliehavosť znovuobjaviť zmysel zdravej pomalosti, pokoja a trpezlivosti. Svojím mlčaním nám pripomína, že všetko má svoj počiatok v počúvaní, v transcendovaní seba samých pre otvorenie sa voči slovu a príbehu toho druhého.
Pre nás mlčanie znamená dve veci. Na jednej strane nestratiť kultúrne korene, nenechať aby degenerovali. Spôsob, ako sa o ne starať, je neustále nachádzanie samých seba v Pánovi Ježišovi, až tak, aby sa nám stali vlastnými jeho city pokory a nežnosti, veľkodušnosti a súcitu. Na druhej strane, ak Cirkev žije z kontemplácie Kristovej tváre, potom nemá problém rozpoznať ju v tvári človeka. A s touto tvárou sa necháva konfrontovať, prekonávajúc tak krátkozrakosti, deformácie a diskriminácie.
Dialóg prekonáva podozrenie a poráža strach. Dialóg spája, vytvára vzťahy, rozvíja kultúru vzájomnosti. Cirkev, zatiaľ čo sa predstavuje ako tvorkyňa dialógu, sa dialógom očisťuje a dialóg jej pomáha k samotnému chápaniu viery.
Vy zo svojej strany, drahí priatelia z Avvenire, strážte dedičstvo otcov. Neúnavne s pokorou hľadajte pravdu, vychádzajúc z pravidelného kontaktu s Dobrou zvesťou Evanjelia. Toto nech je redakčnou líniou,ku ktorej sa viaže vaša integrita: vaša profesia si vyžaduje, aby ste boli takíto, taká vysoká je jej dôstojnosť. Takto budete mať svetlo pre rozlišovanie a pravé slová ako uchopiť realitu a nazvať ju pravým menom, bez jej splošťovania na nejakú karikatúru.
Vnímajte podnety zo samotného diania. Počúvajte, bádajte do hĺbky, konfrontujte sa. Zďaleka sa vyhnite slepým uličkám, v ktorých sa zmieta ten, ktorý tvrdí, že je mu už všetko jasné. Prispejte k prekonávaniu neplodných a škodlivých sporov. Svedectvom vašej práce sa staňte sprievodcami na ceste pre každého, kto sa nasadzuje za spravodlivosť a mier.
Jozef, muž ticha a načúvania, je tiež mužom, ktorý v noci nestráca schopnosť snívať, dôverovať a spoľahnúť sa. Jozefov sen je víziou, odvahou, poslušnosťou, ktorá hýbe srdcom i nohami. Tento svätec je obrazom nášho svätého ľudu, ktorý v Bohu rozpoznáva ten vzťažný bod, čo dáva celému životu jednotiaci zmysel.
Takáto viera vedie k angažovanosti v skutkoch a vzbudzuje dobré návyky. Je to pohľad, ktorý sprevádza procesy, premieňa problémy na príležitosti, zlepšuje a buduje „mesto ľudí“. Prajem vám, aby ste vždy vedeli zdokonaľovať a obhajovať tento pohľad. Prekonávať pokušenie nevidieť, odsunúť bokom alebo vylúčiť. A povzbudzujem vás, aby ste nediskriminovali; nepovažovali nikoho za nadbytočného, neuspokojili sa s tým, čo vidia všetci. Nikto nech vám nediktuje, čomu sa budete venovať, jedine ak chudobní, tí najposlednejší a trpiaci. Nerozširujte rady tých, ktorí bežia rečniť o tej časti reality, ktorá je už osvetlená reflektormi sveta. Začnite od periférií, uvedomujúc si, že oni nie sú koncom, ale začiatkom mesta.
Ako varoval Pavol VI., katolícky denník by nemal „podávať veci, ktoré vytvárajú dojem, alebo získavajú klientelu. My musíme konať dobro tým, ktorí počúvajú, musíme ich vychovávať k premýšľaniu, k vytváraniu si úsudku“ (Príhovor k pracovníkom médií, 27. novembra 1971). Katolícky komunikátor sa vyhýba skostnatenostiam, ktoré dusia alebo uväzňujú. Nezatvára Ducha Svätého „do klietky“, ale snaží sa „nechať ho lietať, nechať ho dýchať v duši“ (tamže). Zasadzuje sa za to, aby skutočnosť nikdy neprenechala miesto imidžu, krása vulgárnosti, sociálne priateľstvo konfliktnosti. Pestuje a posilňuje každý púčik života a dobra.“
Pápež František povzbudil vedenie katolíckeho denníka i jeho zamestnancov, aby sa nenechali odradiť ťažkosťami. Pripomenul, ako s ťažkosťami zo strany neprajníkov museli boriť tí, čo pred polstoročím zrealizovali vôľu Pavla VI., aby v Taliansku vznikol katolícky denník celoštátneho charakteru. Svätý Otec uzavrel svoj príhovor v duchu odkazu blahoslaveného pápeža Pavla VI.:
„Nebojte sa osobne zaangažovať. Slová – tie pravé – majú váhu: unesie ich len ten, kto ich uskutočňuje v živote. Svedectvo napokon nahráva samotnej vašej dôveryhodnosti. Vášnivé a radostné svedectvo, to je záverečné žičenie, ktoré mám pre vás, a stotožňujem sa opäť so slovami blahoslaveného Pavla VI.: „Je potrebná láska pre samotnú vec: ak ju nemilujeme, nič veľkého neurobíme, hneď sa unavíme, budeme vidieť jej ťažkosti, budeme vidieť aj takpovediac jej nepohodlnosť, polemiky, dlhy […] Musíme mať veľkú lásku pre túto vec, to znamená, že veríme v to, čo robíme a čo chceme robiť“ (tamtiež