1.11.2021 Svätí naoko za veľa nestoja, no v skutočnosti podopierajú svet
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes slávime sviatok Všetkých svätých a v liturgii zaznieva Ježišovo programové posolstvo, čiže jeho blahoslavenstvá (porov. Mt 5,1-12a). Ukazujú nám cestu, ktorá vedie do Božieho kráľovstva a ku šťastiu: cestu pokory, spolucítenia, miernosti, spravodlivosti a pokoja. Byť svätým znamená kráčať touto cestou. Zamerajme sa teraz na dva aspekty tohto spôsobu života. Dva aspekty, ktoré sú vlastné tomuto životnému štýlu svätosti: radosť a proroctvo.
Radosť. Ježiš začína slovom „blahoslavený“ (Mt 5,3). Je to hlavné posolstvo, posolstvo o nevídanom šťastí. Blaženosť, svätosť, nie je životný program pozostávajúci len z námah a odriekania, ale je to predovšetkým radostné objavovanie toho, že sme deťmi milovanými Bohom. A to ťa naplní radosťou. Nie je to ľudský výdobytok, je to dar, ktorý dostávame: sme svätí, pretože Boh, ktorý je Svätý, prichádza prebývať do nášho života. To on je tým, kto nám dáva svätosť. Za to sme požehnaní!
Radosť kresťana teda nie je chvíľková emócia alebo jednoduchý ľudský optimizmus, ale istota, že môžeme čeliť každej situácii pod Božím láskyplným pohľadom, s odvahou a silou, ktoré pochádzajú od neho. Svätí aj uprostred mnohých súžení zakúsili túto radosť a vydali o nej svedectvo. Bez radosti sa viera stáva prísnym a ťaživým cvičením a hrozí, že ochorieme na smútok.
Vezmime si toto slovo: ochorieť na smútok. Jeden púštny otec povedal, že smútok je „červ srdca“, ktorý rozožiera život (porov. Evagrius Ponticus, Osem duchov zloby, XI). Položme si otázku: Sme radostní kresťania? Som alebo nie som radostný kresťan? Šírime radosť, alebo sme skleslí, smutní ľudia s pohrebnými tvárami? Pamätajme, že bez radosti niet svätosti!
Druhý aspekt: proroctvo. Blahoslavenstvá sú adresované chudobným, trpiacim, tým, ktorí túžia po spravodlivosti. Je to posolstvo idúce proti prúdu. V skutočnosti svet hovorí, že na to, aby ste boli šťastní, musíte byť bohatí, mocní, vždy mladí a silní, tešiť sa sláve a úspechu. Ježiš prevracia tieto kritériá a prorocky oznamuje – a to je prorocký rozmer svätosti -: skutočnú plnosť života dosiahneme nasledovaním Ježiša, praktizovaním jeho Slova.
A to znamená inú chudobu, to znamená byť chudobnými vnútorne, vyprázdniť vlastné ego, aby sme urobili miesto Bohu. Ten, kto si myslí, že je bohatý, úspešný a zabezpečený, stavia všetko na sebe a uzatvára sa pred Bohom i pred svojimi bratmi a sestrami. Zatiaľ čo ten, kto vie, že je chudobný a sám si nevystačí, zostáva otvorený Bohu a blížnemu. A nájde radosť.
Blahoslavenstvá sú teda proroctvom nového ľudstva, nového spôsobu života: umenšiť sa a zveriť sa Bohu, a nie sa vynášať nad druhých; byť tichým, a nie hľadať sebapresadenie; praktizovať milosrdenstvo, a nie myslieť len na seba; angažovať sa za spravodlivosť a pokoj, a nie živiť, čo len tichým súhlasom, nespravodlivosti a nerovnosť. Svätosť znamená prijať a s Božou pomocou uskutočňovať toto proroctvo, ktoré prináša svetu prevratnú zmenu.
Môžeme si teda položiť otázku: Svedčím o Ježišovom proroctve? Prejavujem prorockého ducha, ktorého som dostal pri krste? Alebo sa prispôsobujem pohodliu života a vlastnej lenivosti a myslím si, že všetko je v poriadku, ak to vyhovuje mne samému? Prinášam svetu radostnú novosť Ježišovho proroctva, alebo len zvyčajné lamentovanie nad tým, čo nefunguje? Osoží nám položiť si tieto otázky.