Drahé sestry, drahí bratia!
Tvorivý Duch, ktorého sme vzývali v speve Veni, Creator Spiritus, je Duch, ktorý zostúpil na Ježiša, je tichým protagonistom jeho poslania: „Duch Pánov je nado mnou“ (Lk 4, 18). Keď sme prosili, aby navštívil naše mysle, znásobil jazyky, zažal zmysly, vlial lásku, posilnil telá a daroval pokoj, otvorili sme sa Božiemu kráľovstvu. Toto je obrátenie podľa evanjelia: obrátiť sa k Božiemu kráľovstvu, ktoré je blízko.
V Ježišovi vidíme a od Ježiša počujeme, že všetko sa premieňa, lebo Boh kraľuje, pretože Boh je blízko. V tejto vigílii Zoslania Ducha Svätého nás hlboko zasahuje Božia blízkosť, jeho Duch, ktorý spája naše príbehy s Ježišovým príbehom. Sme vtiahnutí do nových vecí, ktoré Boh koná, aby sa uskutočnila jeho vôľa života a zvíťazila nad vôľami smrti.
„Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu, a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 18 – 19). Tu cítime vôňu krizmy, ktorým bolo poznačené aj naše čelo. Krst a birmovanie, drahé sestry a drahí bratia, nás spojili s premieňajúcim poslaním Ježiša, s Božím kráľovstvom. Tak ako láska robí známou vôňu milovanej osoby, tak dnes večer spoznávame jedni v druhých Kristovu vôňu. Je to tajomstvo, ktoré nás udivuje a podnecuje k zamysleniu.
Na Turíce Mária, apoštoli, učeníčky a učeníci, ktorí boli s nimi, boli zahrnutí Duchom jednoty, ktorý ich rozdielnosti navždy zakorenil v jedinom Pánovi Ježišovi Kristovi. Nie mnohé poslania, ale jediné poslanie. Nie uzavretí a hašteriví, ale otvorení a žiariví. Toto Námestie sv. Petra, ktoré je ako objatie – otvorené a pohostinné –, nádherne vyjadruje spoločenstvo Cirkvi, ktoré každý z vás zakúsil vo svojich rôznych hnutiach a komunitných skúsenostiach, z ktorých mnohé sú ovocím Druhého vatikánskeho koncilu.
Vo večer môjho zvolenia, keď som s dojatím pozeral na Boží ľud zhromaždený tu na námestí, spomenul som slovo „synodalita“, ktoré krásne vyjadruje spôsob, akým Duch Svätý formuje Cirkev. V tomto slove zaznieva syn – „spolu“, ktoré je tajomstvom Božieho života. Boh nie je osamelosť. Boh je „spolu“ sám v sebe – Otec, Syn a Duch Svätý – a je Bohom s nami. Zároveň nám synodalita pripomína cestu – odos –, lebo tam, kde je Duch Svätý, je pohyb, je putovanie. Sme putujúci ľud. Toto vedomie nás neoddeľuje, ale vnára nás do ľudstva, ako kvások do cesta, ktorý spôsobuje, že celé vykysne. Pánov milostivý rok, ktorého prejavom je Jubileum, v sebe nesie práve tento kvas.
V roztrieštenom a nepokojnom svete nás Duch Svätý učí kráčať spoločne. Zem si oddýchne, spravodlivosť zvíťazí, chudobní sa budú radovať, pokoj sa vráti – ak sa prestaneme pohybovať ako dravci a začneme ako pútnici. Už nie každý sám za seba, ale zlaďujúc svoje kroky s krokmi druhých. Už nie požierajúc svet nenásytne, ale obrábajúc a opatrujúc ho, ako nás učí encyklika Laudato si’.
Drahí moji, Boh stvoril svet, aby sme boli spolu. „Synodalita“ je cirkevný názov tohto vedomia. Je to cesta, ktorá od každého žiada uznať svoj dlh i svoj poklad, cítiť sa súčasťou celku, mimo ktorého všetko vädne – aj ten najosobitejší z chariziem. Vidíte: celé stvorenie existuje len v režime „byť spolu“, niekedy riskantnom, ale vždy „spolu“ (porov. Laudato si’, 16, 117). A to, čo nazývame „dejiny“, sa formuje iba v režime zhromažďovania sa, spolužitia – často plného sporov, ale predsa len spolužitia. Opak je smrteľný – a žiaľ, máme ho denne pred očami.
Nech sú teda vaše združenia a komunity cvičiskami bratstva a účasti – nie iba ako miesta stretávania sa, ale ako miesta duchovnosti. Duch Ježiša mení svet, pretože mení srdcia. Vdychuje totiž ten kontemplatívny rozmer života, ktorý usvedčuje z domýšľavosti, šomrania, ducha hádok, ovládania svedomí a zdrojov. Pán je Duch, a kde je Pánov Duch, tam je sloboda (porov. 2 Kor 3, 17). Autentická spiritualita preto zaväzuje k integrálnemu ľudskému rozvoju, uvádzajúc medzi nás Ježišovo slovo. Tam, kde sa to deje, je radosť. Radosť a nádej.
Evanjelizácia, drahé sestry a drahí bratia, nie je ľudským dobýjaním sveta, ale nekonečnou milosťou, ktorá sa šíri zo životov premenených Božím kráľovstvom. Je to cesta blahoslavenstiev, cesta, po ktorej kráčame spoločne, napnutí medzi „už“ a „ešte nie“, hladní a smädní po spravodlivosti, chudobní v duchu, milosrdní, tichí, čistého srdca a tvorcovia pokoja.
Na to, aby sme nasledovali Ježiša po tejto jemu vlastnej ceste, nepotrebujeme mocných podporovateľov, svetské kompromisy ani emotívne stratégie. Evanjelizácia je Božie dielo – a ak niekedy prechádza cez naše osoby, je to pre putá, ktoré nám umožňujú žiť. Buďte preto hlboko spojení s každou z partikulárnych cirkví a farností, kde rozvíjate a obetujete svoje charizmy. V spojení so svojimi biskupmi a v súlade so všetkými ostatnými údmi Kristovho tela budeme konať v harmonickej zhode.
Výzvy, ktorým čelí ľudstvo, budú menej desivé, budúcnosť menej temná, rozlišovanie menej náročné. Ak spoločne poslúchneme Ducha Svätého!
Nech sa za nás prihovára Panna Mária, Kráľovná apoštolov a Matka Cirkvi.