31.12.2025 Katechéza Leva XIV.: Vďačnosť, putovanie a nádej v Božej láske
Ef 3, 20-21
A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohoto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte!
Toto stretnutie rozjímania prežívame v posledný deň občianskeho roka, blízko ukončenia Jubilejného roka a v samotnom srdci Vianočného obdobia.
Uplynulý rok bol nepochybne poznačený významnými udalosťami: niektorými radostnými, ako bola púť mnohých veriacich pri príležitosti Svätého roka; inými bolestnými, ako bol odchod milovaného pápeža Františka a vojnové scenáre, ktoré naďalej sužujú náš svet. Na jeho konci nás Cirkev pozýva, aby sme všetko predložili Pánovi, zverili sa jeho prozreteľnosti a prosili ho, aby sa v nás i okolo nás v nadchádzajúcich dňoch obnovili divy jeho milosti a jeho milosrdenstva.
Do tejto dynamiky sa zaraďuje aj tradícia slávnostného spevu Te Deum, ktorým dnes večer vzdáme Pánovi vďaky za prijaté dobrodenia. Budeme spievať: „Teba, Bože, chválime“, „Ty si naša nádej“, „Nech je s nami vždy tvoje milosrdenstvo“. V tejto súvislosti poznamenal pápež František, že zatiaľ čo „svetská vďačnosť a svetská nádej sú iba zdanlivé, […] sploštené na ego, na jeho záujmy, […] v tejto liturgii sa dýcha celkom iná atmosféra: atmosféra chvály, úžasu a vďačnosti“ (Homília pri Prvých vešperách slávnosti Panny Márie, Božej Matky, 31. decembra 2023).
Práve s týmito postojmi sme dnes pozvaní uvažovať o tom, čo pre nás Pán urobil v uplynulom roku, ale aj vykonať úprimné spytovanie svedomia, zhodnotiť našu odpoveď na jeho dary a prosiť o odpustenie za všetky chvíle, keď sme nevedeli zužitkovať jeho vnuknutia a čo najlepšie rozvíjať talenty, ktoré nám zveril (porov. Mt 25, 14 – 30).
To nás privádza k úvahe o ďalšom veľkom znamení, ktoré nás sprevádzalo v uplynulých mesiacoch: o „ceste“ a „cieli“. Tento rok prišli tisíce pútnikov zo všetkých častí sveta, aby sa modlili pri Petrovom hrobe a utvrdili sa vo svojej vernosti Kristovi. To nám pripomína, že celý náš život je putovaním, ktorého konečný cieľ presahuje priestor i čas a napĺňa sa v stretnutí s Bohom a v plnom a večnom spoločenstve s ním (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1024). Aj o to budeme prosiť v modlitbe Te Deum, keď povieme: „Prijmi nás do svojej slávy v zhromaždení svätých.“ Nie náhodou svätý Pavol VI. označil Jubileum za veľký akt viery v „očakávaní budúceho života, […] ktorý už teraz vopred zakúšame a […] na ktorý sa pripravujeme“ (Generálna audiencia, 17. decembra 1975).
V tomto eschatologickom svetle stretnutia konečného s nekonečným sa objavuje aj tretie znamenie: prechod Svätou bránou, ktorý mnohí z nás vykonali v modlitbe a v prosbe o odpustky pre seba i pre svojich blízkych. Vyjadruje naše „áno“ Bohu, ktorý nás svojím odpustením pozýva prekročiť prah nového života, oživovaného milosťou, formovaného Evanjeliom a zapáleného „láskou k blížnemu, do ktorej chápania [je …] zahrnutý každý človek, […] odkázaný na pochopenie, pomoc, útechu a obetu, hoci nám osobne neznámy, hoci nepríjemný či nepriateľský, no obdarený neporovnateľnou dôstojnosťou brata“ (sv. Pavol VI., Homília pri príležitosti uzavretia Svätého roka, 25. decembra 1975; porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1826 – 1827). Je to naše „áno“ životu prežívanému zodpovedne v prítomnosti a nasmerovanému na večnosť.
Drahí, nad týmito znameniami uvažujeme vo svetle Vianoc. Svätý Lev Veľký videl v slávnosti Ježišovho narodenia radostnú zvesť pre všetkých: „Nech sa raduje spravodlivý – zvolal –, lebo sa blíži k odmene; nech plesá hriešnik, lebo sa mu ponúka odpustenie; nech naberie odvahu pohan, lebo je povolaný k životu“ (Prvá reč na Narodenie Pána, 1).
Jeho výzva dnes zaznieva pre nás všetkých: pre nás, ktorí sme krstom povolaní k svätosti, lebo Boh sa stal naším spoločníkom na ceste k pravému životu; pre nás, hriešnikov, aby sme sa, odpustení jeho milosťou, mohli znovu postaviť a pokračovať v ceste; napokon pre nás, chudobných a krehkých, lebo Pán tým, že prijal našu slabosť, vykúpil ju a vo svojej dokonalej ľudskosti nám ukázal jej krásu a silu (porov. Jn 1, 14).
Preto by som chcel na záver pripomenúť slová, ktorými svätý Pavol VI. opísal základné posolstvo Jubilea roku 1975. Ako povedal, je zhrnuté do jediného slova: „láska“. A dodal: „Boh je Láska! Toto je nevýslovné zjavenie, ktorým nás Jubileum so svojou pedagogikou, so svojimi odpustkami, so svojím odpustením a napokon so svojím pokojom, plným sĺz i radosti, chcelo dnes naplniť duchom – a navždy aj zajtrajším životom: Boh je Láska! Boh ma miluje! Boh ma očakával a ja som ho znovu našiel! Boh je milosrdenstvo! Boh je odpustenie! Boh je spása! Boh – áno, Boh je život!“ (Generálna audiencia, 17. decembra 1975).
Nech nás tieto myšlienky sprevádzajú pri prechode zo starého do nového roka a potom vždy – po celý náš život.