31.5.2023 Katechéza: Nadšenie pre evanjelizáciu: apoštolská horlivosť veriaceho človeka
15. Svedkovia: Bl. Matteo Ricci
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
V týchto katechézach pokračujeme rozprávaním o apoštolskej horlivosti, teda o tom, čo kresťan pociťuje, aby mohol uskutočňovať ohlasovanie Ježiša Krista. A dnes by som chcel predstaviť ďalší veľký príklad apoštolskej horlivosti: hovorili sme o svätom Františkovi Xaverskom, o svätom Pavlovi, o apoštolskej horlivosti veľkých horlivcov; dnes budeme hovoriť o jednom – talianskom -, ktorý však odišiel do Číny: Matteovi Riccim.
Rodák z Maceraty v regióne Marche, po štúdiu na jezuitských školách a po vstupe do Spoločnosti Ježišovej sám nadšený správami misionárov, ktoré počúval, podobne ako mnohí iní mladí muži, ktorí to cítili, požiadal o vyslanie do misií na Ďaleký východ. Po pokuse Františka Xaverského sa o vstup do Číny neúspešne pokúšalo ďalších dvadsaťpäť jezuitov. Ricci a jeden z jeho spolubratov sa však veľmi dobre pripravili, dôkladne študovali čínsky jazyk a zvyky a nakoniec sa im podarilo usadiť sa na juhu krajiny.
Trvalo to osemnásť rokov, v štyroch etapách prešli štyrmi rôznymi mestami, kým sa dostali do Pekingu, ktorý bol centrom. S vytrvalosťou a trpezlivosťou, oživovanou neochvejnou vierou, dokázal Matteo Ricci prekonať ťažkosti a nebezpečenstvá, nedôveru a odpor. Len si predstavte, že v tom čase išiel pešo alebo na koni, toľko vzdialeností… a on pokračoval ďalej. Aké však bolo tajomstvo Mattea Ricciho? Akou cestou ho hnala jeho horlivosť?Vždy išiel cestou dialógu a priateľstva so všetkými ľuďmi, ktorých stretol, a to mu otvorilo mnohé dvere k ohlasovaniu kresťanskej viery. Jeho prvým dielom v čínštine bol práve traktát O priateľstve, ktorý mal veľký ohlas. Aby sa zaradil do čínskej kultúry a života, najprv sa obliekal ako budhistickí bonzovia, podľa zvyklostí krajiny, ale potom si uvedomil, že najlepšie bude, ak si osvojí životný štýl a oblečenie spisovateľov, obliekal sa tak ako sa obliekajú univerzitní profesori, spisovatelia.
Dôkladne študoval ich klasické texty, aby mohol prezentovať kresťanstvo v pozitívnom dialógu s ich konfuciánskou múdrosťou a zvyklosťami čínskej spoločnosti. A to sa nazýva postoj inkulturácie. Títo misionári dokázali „inkulturovať“ kresťanskú vieru v dialógu s gréckou kultúrou.
Jeho vynikajúce vedecké zázemie vzbudilo záujem a obdiv kultúrnych ľudí, počnúc jeho slávnou mapou sveta, mapou celého vtedy známeho sveta s jednotlivými kontinentmi, ktorá Číňanom po prvýkrát odhalila realitu mimo Číny, ktorá bola oveľa širšia, než si kedy mysleli. Ukázala im, že svet je ešte väčší ako Čína, a oni to pochopili – pretože boli inteligentní.
Matematické a astronomické poznatky Ricciho a jeho misionárskych nasledovníkov však prispeli aj k plodnému stretnutiu kultúry a vedy Západu a Východu, ktorý potom zažije jedno zo svojich najšťastnejších období v znamení dialógu a priateľstva. Práca Mattea Ricciho by skutočne nikdy nebola možná bez spolupráce s jeho veľkými čínskymi priateľmi, ako boli slávny „doktor Paolo“ (Xu Guangqi) a „doktor Leone“ (Li Zhizao).
Povesť Ricciho ako muža vedy však nesmie zastierať najhlbšiu motiváciu celého jeho úsilia – ohlasovanie evanjelia. Dôveryhodnosť získaná vďaka vedeckému dialógu ho oprávňovala predkladať pravdu kresťanskej viery a morálky, o ktorej do hĺbky pojednáva vo svojich hlavných čínskych dielach, ako napr. Pravý význam Pána nebies. Okrem jeho učenia to bolo svedectvo nábožného života, cnosti a modlitby, jeho láska, pokora a úplný nezáujem o pocty a bohatstvo, ktoré viedli mnohých jeho čínskych žiakov a priateľov k prijatiu katolíckej viery.
Videli totiž človeka takého inteligentného, múdreho, prefíkaného – v dobrom zmysle slova -, ktorý dokáže veci dotiahnuť do konca, a takého veriaceho, že si povedali: „Toto, čo hlása, je pravdivé, pretože je to v osobnosti, ktorá vydáva svedectvo: vlastným životom dosvedčuje to, čo hlása.“ Toto je dôslednosť evanjelizátorov.
A to sa dotýka nás všetkých kresťanov, ktorí sme evanjelizátormi. Môžem naspamäť povedať Vyznanie viery, môžem povedať všetky veci, ktorým veríme, ale ak váš život nie je s tým konzistentný, nemá to zmysel. To, čo ľudí priťahuje, je svedectvo dôslednosti: my kresťania žijeme tak, ako hovoríme, a nie predstierať, že žijeme ako kresťania, a žiť ako svetskí ľudia. Dávajte si na to pozor, pozrite sa na týchto veľkých misionárov – a to bol Talian. – Pozrite sa na týchto veľkých misionárov, uvidíte, že ich najväčšou silou je dôslednosť: boli dôslední.V posledných dňoch svojho života tým, ktorí mu boli najbližšie a pýtali sa ho, ako sa cíti, „odpovedal, že v tej chvíli premýšľal, či je väčšia radosť a veselosť, ktorú vnútorne pociťoval pri myšlienke, že je blízko svojej cesty, aby išiel a zakúsil Boha, alebo smútok, ktorý by mu mohlo spôsobiť opustenie spoločníkov celej misie, ktorú tak veľmi miloval, a služby, ktorú by ešte mohol vykonať Bohu, nášmu Pánovi, v tejto misii“ (S. DE URSIS, Správa o M. Riccim, S.I. Rímsky historický archív). Je to rovnaký postoj ako u apoštola Pavla (porov. Flp 1, 22 – 24), ktorý chcel odísť, aby našiel Pána, ale „zostávam, aby som vám slúžil“.
Matteo Ricci zomrel v Pekingu v roku 1610 vo veku 57 rokov, muž, ktorý celý svoj život obetoval misii. Misionársky duch Mattea Ricciho je živým vzorom aj dnes. Jeho láska k čínskemu ľudu je trvalým vzorom; čo je však aktuálne, je jeho životná dôslednosť, svedectvo jeho života ako kresťana. Priniesol kresťanstvo do Číny; je veľký, pretože bol veľkým vedcom, je veľký, pretože bol odvážnym, je veľký, pretože napísal veľa kníh – ale predovšetkým je veľký, pretože bol dôsledný vo svojom povolaní, dôsledný v tejto túžbe nasledovať Ježiša Krista.
Bratia a sestry, dnes sa aj my, každý jeden z nás, spýtajme sami seba vo svojom vnútri: „Som dôsledný, alebo len tak tak?“ Ďakujem vá