29.10.2023Pápež František: Sme povolaní snívať o Cirkvi, ktorá slúži tým najmenším
Záver riadneho generálneho zhromaždenia Biskupskej synody
Je to skutočne zámienka, s ktorou znalec Zákona prichádza za Ježišom, len aby ho vyskúšal. Jeho otázka je však dôležitá a je stále aktuálna a neraz si razí cestu do našich sŕdc a do života Cirkvi: „Aké je najväčšie prikázanie?“ (Mt 22, 36). Aj my, ponorení do živej rieky Tradície, kladieme si otázku: čo je najdôležitejšie? Čo je hnacím stredobodom? Na čom najviac záleží, a to až do takej miery, že je to inšpirujúci princíp všetkého? Ježišova odpoveď je jasná: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 22, 37-39).
Bratia kardináli, spolubratia biskupi a kňazi, sestry a bratia, na konci tohto úseku cesty, ktorú sme prešli, je dôležité pozrieť sa na „počiatok a základ“ z ktorého všetko pramení a znova začína: láska. Milovať Boha celým svojím životom a milovať blížneho ako seba samého. To je jadrom všetkého a nie naše stratégie, či ľudské kalkulácie alebo módne trendy sveta, ale láska k Bohu a blížnemu: Ako však pretlmočiť tento vzlet lásky? Navrhujem vám dve slovesá, dve hnutia srdca, nad ktorými by som sa chcel zamyslieť: adorovať a slúžiť. Milovať Boha môžeme prostredníctvom adorácie a služby.
Prvé sloveso, adorovať. Milovať znamená adorovať. Adorácia je prvou odpoveďou, ktorú môžeme ponúknuť na nezištnú a prekvapujúcu Božiu lásku. Úžas z adorácie je v Cirkvi zásadný, obzvlášť teraz, keď sme už stratili zvyk adorácie. Uctievanie v skutočnosti znamená uznať vo viere, že jedine Boh je Pán a že od nehy jeho lásky závisí náš život, putovanie Cirkvi, osud dejín. On je zmyslom života.
Keď sa mu klaniame, znovu objavujeme svoju slobodu. Preto sa láska k Pánovi v Písme často spája s bojom proti každému modlárstvu. Tí, ktorí uctievajú Boha, odmietajú modly, pretože kým Boh oslobodzuje, modly zotročujú. Klamú nás a nikdy nesplnia to, čo sľubujú, pretože sú dielom ľudských rúk. Sväté písmo je prísne voči modloslužbe, pretože modly sú dielom človeka a sú ním manipulované, zatiaľ čo Boh je vždy Živý, je tu a všade, „On nie je taký, ako si ho predstavujem, nezávisí od toho, čo od neho očakávam, preto môže narušiť moje očakávania, práve preto, že je živý. Dôkazom toho, že o Bohu nemáme vždy správnu predstavu, je to, že sme niekedy sklamaní: očakával som toto, predstavoval som si, že Boh sa bude správať takto, a namiesto toho som sa mýlil. Takto sa vraciame na cestu modloslužby, keď chceme, aby Pán konal podľa obrazu, ktorý sme si o ňom vytvorili“ (Kard. M. Martini, Velikáni Biblie. Duchovné cvičenia so Starým zákonom, Florencia 2022, 826-827). Je to riziko, ktorému sa môžeme vždy vystaviť: myslieť si, že „ovládame Boha“, uzatvárať jeho lásku do našich schém. Namiesto toho je jeho konanie vždy nepredvídateľné, presahuje nás, a preto si Božie dielo vyžaduje údiv a adoráciu. Údiv je veľmi dôležitý!
Musíme vždy bojovať proti modlárstvu; tomu svetskému, ktoré často pramení z osobnej márnivosti, ako je túžba po úspechu, presadzovanie sa za každú cenu, chamtivosť po peniazoch – diabol prichádza cez vrecká, nezabudnime na to – ďalej pôvab kariérizmu; a je potrebné bojovať aj proti modlárstvu, ktoré sa maskuje za duchovnosť: moje náboženské predstavy, moja pastoračná bravúrnosť… Buďme ostražití, aby sme do stredu nestavali seba namiesto Neho. A vráťme sa k adorácii. Nech je pre nás pastierov stredobodom: venujme každý deň čas dôvernému vzťahu s Ježišom, Dobrým Pastierom, pred svätostánkom. Adorujme. Nech je Cirkev adorovateľkou: v každej diecéze, v každej farnosti, v každom spoločenstve adorujme Pána! Pretože len tak sa obrátime k Ježišovi, a nie k sebe; pretože len prostredníctvom adoračného ticha sa Božie slovo usídli v našich slovách; pretože len pred ním budeme očistení, premenení a obnovení ohňom jeho Ducha. Bratia a sestry, klaňajme sa Pánovi Ježišovi!
Druhým slovesom je slúžiť. Milovať znamená slúžiť. V najväčšom prikázaní Kristus spája Boha a blížneho, aby sa nikdy neoddelili. Neexistuje pravá náboženská skúsenosť, ktorá by bola hluchá voči volaniu sveta. Neexistuje láska k Bohu bez angažovania sa v starostlivosti o blížneho, inak hrozí farizejstvo.
Môžeme mať naozaj veľa krásnych nápadov ako reformovať Cirkev, ale pamätajme: klaňať sa Bohu a milovať našich bratov a sestry jeho láskou, to je veľká a neustála reforma. Byť Cirkvou, ktorá adoruje a Cirkvou slúžiacou, ktorá umýva nohy zranenému ľudstvu, sprevádza na ceste krehkých, slabých i odvrhnutých a nežne vychádza v ústrety najchudobnejším. Boh to prikázal, počuli sme to v prvom čítaní.
Bratia a sestry, myslím na tých, ktorí sú obeťami vojnových krutostí, na utrpenie migrantov, na skrytú bolesť tých, ktorí sa ocitli sami a v chudobe, na tých, ktorých tlačí bremeno života, na tých, ktorí už nemajú slzy, na tých, ktorí nemajú hlas. A myslím na to, koľkokrát sa za peknými slovami a presvedčivými sľubmi podporujú formy vykorisťovania alebo sa nerobí nič, aby sa im zabránilo. Vykorisťovanie najslabších je ťažký hriech, ťažký hriech, ktorý rozkladá bratstvo a devastuje spoločnosť. My, Ježišovi učeníci, chceme svetu priniesť iný kvas, kvas evanjelia: Boh na prvom mieste a spolu s ním tí, ktorých má On najradšej, chudobní a slabí.
Toto je Cirkev, bratia a sestry, o ktorej sme povolaní snívať: Cirkev, ktorá slúži všetkým, slúži tým najmenším. Cirkev, ktorá nikdy nevyžaduje vysvedčenie za „dobré správanie“, ale ktorá prijíma, slúži, miluje a odpúšťa. Cirkev s otvorenými dverami, ktorá je prístavom milosrdenstva. „Milosrdný človek“, ako povedal Sv. Ján Zlatoústy, „je prístavom pre tých, ktorí sú v núdzi: prístav prijíma a vyslobodzuje z nebezpečenstva všetkých stroskotancov; či sú to zločinci, dobrí, alebo nech sú, akí sú […], prístav ich ukrýva vo svojej zátoke. Preto aj ty, keď vidíš na zemi trpiaceho človeka, ktorý stroskotal v chudobe, nesúď ho, nežiadaj od neho vysvetlenie jeho správania, ale vysloboď ho z nešťastia“ (Rozpravy o chudobnom Lazarovi, II, 5).
Bratia a sestry, synodálne zhromaždenie sa končí. V tejto „konverzácii Ducha Svätého“ sme mohli zažiť nežnú Pánovu prítomnosť a objaviť krásu bratstva. Počúvali sme jeden druhého a predovšetkým sme v bohatej rozmanitosti našich príbehov a v našej citlivosti načúvali Duchu Svätému. Dnes ešte nevidíme úplné ovocie tohto procesu, ale s predvídavosťou sa môžeme pozrieť na horizont, ktorý sa pred nami otvára: Pán nás bude viesť a pomáhať nám, aby sme boli viac synodálnou a viac misionárskou Cirkvou, ktorá si uctieva Boha a slúži ženám a mužom našej doby a ide všetkým prinášať potešujúcu radosť evanjelia.
Bratia a sestry, za to všetko, čo ste urobili počas Synody a čo naďalej robíte vám ďakujem! Ďakujem vám za spoločnú cestu, za počúvanie a dialóg. Popri ďakovaní by som chcel vysloviť želanie pre nás všetkých: aby sme rástli v adorovaní Boha a v službe blížnemu. Adorovať a slúžiť. Nech nás Pán sprevádza. A s radosťou vpred!