23.2.25 Pápežova homília diakonom: Buďte apoštolmi odpustenia a obetavými služobníkmi
V nedeľu 23. februára o 9 h v Bazilike sv. Petra predsedal eucharistii delegát Svätého Otca Mons. Rino Fisichella, pro prefekt Dikastéria pre evanjelizáciu. Z 5 tisíc účastníkov bola asi polovica stálych diakonov, ktorí prišli osláviť svoje Jubileum. Počas sv. omše 23 kandidátov prijalo posvätný rád diakonátu.
Posolstvo čítaní, ktoré sme počuli, by sa dalo zhrnúť do jedného slova: nezištnosť. Tento pojem je určite blízky vám, diakonom, zhromaždeným pri slávení Jubilea. Zamyslime sa preto nad touto základnou dimenziou kresťanského života a vašej služby, najmä z troch hľadísk: odpustenie, nezištná služba a spoločenstvo.
- Odpustenie
Zvestovanie odpustenia je základnou úlohou diakona. Je totiž nevyhnutným prvkom každého cirkevného putovania a podmienkou každého ľudského spolunažívania. Ježiš nám ukazuje jeho potrebu a význam, keď hovorí: „Milujte svojich nepriateľov“ (Lk 6,27). A je tomu presne tak: na to, aby sme rástli spoločne, aby sme mohli spolu prežívať svetlé aj temné chvíle, úspechy aj neúspechy, je potrebné vedieť odpustiť a žiadať o odpustenie, obnovovať vzťahy a aby sme nevylučovali z našej lásky ani tých, ktorí nás zrania a zradia.
Svet, v ktorom pre protivníkov panuje len nenávisť, je svet bez nádeje, bez budúcnosti, odsúdený byť trhaný vojnami, rozdelením a nekonečnými pomstami – taký, aký bohužiaľ vidíme aj dnes, na mnohých úrovniach a v rôznych častiach sveta. Odpustiť teda znamená pripraviť na budúcnosť domov, ktorý je pohostinný a bezpečný, v nás aj v našich komunitách. Diakon, poverený službou, ktorá ho vedie až na periférie sveta, sa zaväzuje vidieť – a učiť ostatných, ako vidieť – v každom človeku, dokonca aj v tých, ktorí robia chyby a spôsobujú bolesť, sestru a brata zranených v duši, ktorí preto potrebujú viac zmierenia, vedenia a pomoci.
O tejto otvorenosti srdca nám hovorí prvé čítanie, ktoré nám predstavuje vernú a veľkorysú lásku Dávida voči Saulovi, jeho kráľovi, ktorý ho prenasledoval (porov. 1 Sam 26,2.7–9.12–13.22–23). O tom svedčí aj exemplárna smrť diakona Štefana, ktorý padá pod kameňmi a odpúšťa svojim katom (porov. Sk 7,60). Najviac to však vidíme v Ježišovi, vzore diakonátu, ktorý sa na kríži, „zriekol“ seba samého až do darovania svojho života za nás (porov. Flp 2,7), modlí sa za tých, čo ho ukrižovali a otvára dvere raja kajúcnemu zločincovi (porov. Lk 23,34.43).
- Nezištná služba
Pán v evanjeliu túto službu opisuje jednoduchou a jasnou vetou: „Dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte“ (Lk 6,35). Týchto pár slov nesie so sebou príjemnú vôňu priateľstva – najprv Božieho pre nás a potom aj nášho. Pre diakona nie je tento postoj len vedľajším aspektom jeho pôsobenia, ale podstatnou dimenziou jeho bytia. Zaviazal sa byť v službe „sochárom“ a „maliarom“ milosrdnej tváre Otca, svedkom tajomstva Boha – Trojice.
V mnohých evanjeliových pasážach hovorí Ježiš o sebe v tomto svetle. Urobil tak s Filipom v posedení, krátko po umytí nôh Dvanástim, keď povedal: „Kto vidí mňa, vidí Otca» (Jn 14,9). Rovnako pri ustanovení Eucharistie potvrdil: „Ja som medzi vami ako ten, kto obsluhuje“ (Lk 22,27). Ešte predtým, na ceste do Jeruzalema, keď jeho učeníci diskutovali o tom, kto je najväčší, vysvetlil im, že „Syn človeka […] neprišiel, aby ho obsluhovali, ale aby slúžil a aby dal svoj život ako výkupné za mnohých“ (porov. Mk 10,45).
Bratia diakoni, služba, ktorú vykonávate zadarmo, je teda vyjadrením vášho zasvätenia Kristovej láske, je pre vás prvým zvestovaním Božieho slova, je zdrojom dôvery a radosti pre tých, ktorí vás stretávajú. Snažte sa ju sprevádzať čo najčastejším úsmevom, bez sťažovania sa a bez hľadania uznania, navzájom si pomáhajúc, aj vo vzťahoch s biskupmi a kňazmi, „ako vyjadrenie cirkvi, ktorá sa usiluje rásť v službe kráľovstva s ocenením všetkých stupňov vysväteného pôsobenia“ (C.E.I., I Diaconi permanenti nella Chiesa in Italia. Orientamenti e norme, 1993, 55). Vaše jednotné a veľkorysé pôsobenie bude mostom, ktorý spája oltár so svetom, Eucharistiu s každodenným životom ľudí, charita bude vašou najkrajšou liturgiou a liturgia vašou najskromnejšou službou.
- Bezodplatnosť ako zdroj spoločenstva
Dávať bez očakávania niečoho na oplátku spája a vytvára väzby, pretože vyjadruje a posilňuje spolunažívanie, ktoré nemá iný cieľ, len dar seba samého a dobro druhých. Svätý Vavrinec, váš patrón, keď jeho žalobcovia požadovali, aby odovzdal poklady cirkvi, ukázal im chudobných a povedal: „Hľa, tu je náš poklad!“ Takto sa buduje spoločenstvo – hovoriac bratovi a sestre slovami, ale najmä skutkami, osobne aj ako komunita: „Pre nás si dôležitý“, „máme ťa radi“, „chceme, aby si bol súčasťou nášho putovania a nášho života“. Toto robíte vy: manželia, otcovia a starí otcovia, ktorí ste v službe pripravení rozšíriť svoje rodiny o tých, ktorí to potrebujú, tam, kde žijete.
Tak sa vaša misia, ktorá vás vyberá zo spoločnosti, aby ste sa do nej opäť začlenili a urobili ju stále viac pohostinnou a otvorenou pre všetkých, patrí medzi najkrajšie prejavy synodálnej a „vychádzajúcej“ cirkvi.
Čoskoro niektorí z vás, po prijatí sviatosti diakonátu, „zostúpia“ schody služby. Úmyselne hovorím a zdôrazňujem, že „zostúpia“, a nie „vystúpia“, pretože s vysvätením nejde o stúpanie, ale o zostup – o to, aby sme sa stali malými, skromnými a zbavenými seba samých. Ako povedal svätý Pavol, v službe sa opúšťa „človek zeme“ a oblieka sa, v láske, do „človeka neba“ (porov. 1 Kor 15,45–49).
Zamyslime sa všetci nad tým, čo sa chystáme urobiť, zatiaľ čo sa zverujeme Panne Márii, služobnici Pána, a svätému Vavrincovi, nášmu patrónovi. Nech nám oni pomáhajú prežívať každé naše pôsobenie s pokorným a láskou naplneným srdcom a byť, v bezodplatnosti, apoštolmi odpustenia, nezištnými služobníkmi bratov a sestier a budovateľmi spoločenstva.