15.1.2023 Anjel Pána s Pápežom Františkom: Slobodní od naviazaností
Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu!
Evanjelium dnešnej liturgie (porov. Jn 1,29-34) podáva svedectvo Jána Krstiteľa o Ježišovi potom, čo ho pokrstil v rieke Jordán. Hovorí: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv ako ja“ (v. 29-30).
Tento výrok, toto svedectvo, odhaľuje Jánovho ducha služby. Bol poslaný, aby pripravil cestu Mesiášovi, a urobil to bez toho, aby sa šetril. Ľudsky povedané, človek by si myslel, že dostane „ocenenie“, významné miesto v Ježišovom verejnom živote. Nestalo sa tak. Ján po splnení svojho poslania vie ustúpiť, stiahne sa zo scény, aby uvoľnil miesto Ježišovi. Videl, ako na neho zostúpil Duch (porov. v. 33-34), ukázal na neho ako na Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta, a teraz ho zasa pokorne počúva. Z proroka sa stáva učeníkom. Kázal ľuďom, zhromažďoval učeníkov a dlho ich formoval. Nikoho však neviaže na seba. A to je ťažké, ale je to znak pravého vychovávateľa: neviazať ľudí na seba. Ján to robí takto: stavia svojich učeníkov do Ježišových šľapají. Nejde mu o to, aby mal nasledovníkov, aby získal prestíž a úspech, ale vydáva svedectvo a potom ustupuje, aby mnohí mali radosť zo stretnutia s Ježišom. Môžeme povedať: otvoril dvere a odišiel.
Týmto duchom služby, svojou schopnosťou uvoľniť miesto Ježišovi, nás Ján Krstiteľ učí niečomu dôležitému: slobode od pripútanosti. Áno, pretože je ľahké pripútať sa k úlohám a pozíciám, k potrebe byť vážený, uznávaný a odmeňovaný. A to je síce prirodzené, ale nie je to dobré, pretože služba zahŕňa nezištnosť, starostlivosť o iných bez vlastných výhod, bez postranných úmyslov, bez očakávania odmeny. Aj nám prospeje, ak si podobne ako Ján vypestujeme cnosť ustúpiť vo vhodnom čase a svedčiť o tom, že referenčným bodom v živote je Ježiš. Odstúpiť, naučiť sa odísť: splnil som túto misiu, sprostredkoval som toto stretnutie, odchádzam a nechávam miesto Pánovi. Naučiť sa ustúpiť, nebrať niečo ako protislužbu pre nás.
Zamyslime sa nad tým, aké je to dôležité pre kňaza, ktorý je povolaný kázať a sláviť nie kvôli protagonizmu alebo záujmu, ale aby sprevádzal druhých k Ježišovi. Zamyslime sa nad tým, aké je to dôležité pre rodičov, ktorí vychovávajú svoje deti s toľkými obetami, ale potom ich musia nechať, aby šli slobodne svojou cestou: v práci, v manželstve, v živote. Je dobré a správne, že rodičia naďalej zabezpečujú svoju prítomnosť a hovoria svojim deťom: „Nenecháme vás samých“, ale diskrétne, bez dotieravosti. Sloboda rásť. To isté platí aj pre iné oblasti, ako je priateľstvo, partnerský život, život v spoločenstve. Oslobodiť sa od pripútanosti vlastného ega a vedieť ustúpiť niečo stojí, ale je to veľmi dôležité: je to rozhodujúci krok ako rásť v duchu služby, bez hľadania protislužby.
Bratia a sestry, skúsme sa sami seba spýtať: sme schopní urobiť miesto iným? Počúvať ich, nechať ich slobodných, nepripútavať si ich k sebe vyžadujúc uznania? A tiež nechať ich občas hovoriť. Nepovedať: „Ty nič nevieš!“ Nechať hovoriť, nechať miesto iným. Priťahujeme druhých k Ježišovi alebo k sebe? A opäť podľa Jánovho príkladu: vieme sa tešiť z toho, že ľudia idú svojou vlastnou cestou a nasledujú svoje vlastné povolanie, aj keď si to vyžaduje istý odstup od nás? Tešíme sa z ich úspechov úprimne a bez závisti? Toto znamená nechať iných rásť.
Nech nám Mária, služobnica Pána, pomôže oslobodiť sa od pripútaností, aby sme urobili miesto Pánovi a vytvorili priestor druhým.