11.2.2024 Kanonizácia mamy Antuly: Pútnička Ducha Svätého, ktorá žila z Prozreteľnosti
Prvé čítanie (porov. Lv 13,1-2.45-46) a evanjelium (porov. Mk 1,40-45) hovoria o malomocenstve: o chorobe, ktorá vedie k postupnému fyzickému zničeniu človeka a s ktorou sa, žiaľ, na niektorých miestach stále spájajú postoje marginalizácie. Malomocenstvo a marginalizácia: to sú dve zlá, od ktorých chce Ježiš oslobodiť človeka, s ktorým sa stretáva v evanjeliu. Pozrime sa na jeho situáciu. Malomocný je nútený žiť mimo mesta. Je krehký kvôli svojej chorobe a namiesto toho, aby mu pomohli jeho spoluobčania, je ponechaný sám na seba, ba ešte viac ho zraňuje následné odcudzenie a odmietnutie. Prečo? Zo strachu, predovšetkým zo strachu, že sa človek nakazí a skončí ako on: „Nech sa to nestane aj nám! Neriskujme to, držme sa ďalej!“. Zo strachu. Potom z predsudkov: „Ak má takú strašnú chorobu,“ bolo všeobecným názorom, že „určite je to preto, lebo ho Boh trestá za nejakú vinu, ktorej sa dopustil: a teda si to zaslúži, tak mu treba!“
To je predsudok. A napokon pre falošnú nábožnosť: v tom čase sa totiž verilo, že dotknúť sa mŕtvoly robí človeka nečistým, a malomocní boli ľudia, ktorým telo „odumieralo“. Takže – podľa mienky – dotknúť sa ich znamenalo stať sa nečistým ako oni: to je pokrivená nábožnosť, ktorá stavia prekážky a utápa zbožnosť.
Strach, predsudky a falošná nábožnosť: to sú tri príčiny veľkej nespravodlivosti, tri „malomocenstvá duše“, ktoré spôsobujú, že slabí trpia a sú odhodení ako odpad. Bratia, sestry, nemyslime si, že sú to len veci minulosti. Koľko trpiacich ľudí stretávame na chodníkoch našich miest! A koľko strachu, predsudkov a nedôslednosti, je dokonca aj medzi tými, ktorí veria a hlásia sa ku kresťanstvu, pokračujú a tým sa im ešte viac ubližuje! Aj v našej dobe je veľa marginalizácie, sú tu bariéry, ktoré treba zbúrať, sú „malomocenstvá“, ktoré treba vyliečiť. Ale ako? Ako to dokážeme urobiť? Čo robí Ježíš? Ježiš robí dve gestá: dotýka sa a uzdravuje.
Prvé gesto: dotknúť sa. Ježiš na mužovo volanie o pomoc (porov. v. 40) cíti súcit, zastavuje sa, vystiera ruku a dotýka sa ho (porov. v. 41), aj keď vie, že tým sa zasa stane „odvrhnutým“. Paradoxne sa totiž tieto úlohy obrátia: chorý, keď sa uzdraví, bude môcť ísť ku kňazom a bude znovu prijatý do spoločenstva; Ježiš, naopak, už nebude môcť vstúpiť do žiadneho spoločenstva (porov. v. 45). Pán sa teda mohol vyhnúť dotyku s týmto človekom, stačilo by ho „uzdraviť na diaľku“. Ale Kristus taký nie je, jeho cesta je cestou lásky, ktorá sa približuje k trpiacim, prichádza do kontaktu, dotýka sa rán. Božia blízkosť. Ježiš je na blízku, Boh je blízko. Náš Boh, drahí bratia a sestry, nezostal vzdialený v nebi, ale v Ježišovi sa stal človekom, aby sa dotkol našej biedy. A tvárou v tvár najťažšiemu „malomocenstvu“, ktoré predstavuje hriech, neváhal zomrieť na kríži, za hradbami mesta, odvrhnutý ako hriešnik, ako malomocný, aby sa dotkol našej ľudskej reality až do hĺbky. Istý svätý napísal: „Pre nás sa stal malomocným“.
A my, ktorí Ježiša milujeme a nasledujeme, vieme si osvojiť jeho „dotyk“? Nie je to ľahké a musíme byť ostražití, keď sa v našom srdci objavia inštinkty, ktoré sú v rozpore s jeho „priblížením sa“ a jeho „darovaním sa“: napríklad keď sa vzďaľujeme od druhých, aby sme mysleli na seba, keď redukujeme svet na múry svojho „blahobytu“, keď si myslíme, že problémom sú vždy a len tí druhí… V takýchto prípadoch musíme byť opatrní, pretože diagnóza je jasná, je to „malomocenstvo duše“: choroba, ktorá nás robí necitlivými na lásku, na súcit, ktorá nás ničí „gangrénou“ sebectva, zaujatosti, ľahostajnosti a netolerancie. Buďme opatrní, bratia a sestry, aj preto, že podobne ako prvé škvrny malomocenstva, ktoré sa objavujú na koži v počiatočnej fáze choroby, ak okamžite nezasiahneme, infekcia sa rozrastá a stáva sa ničivou. Aká je liečba na toto riziko, na túto chorobu našej duše?
Pomáha nám druhé Ježišovo gesto, ktoré uzdravuje (porov. v. 42). Jeho „dotyk“ v skutočnosti neznamená len blízkosť, ale je začiatkom uzdravenia. A blízkosť je Boží štýl: Boh je vždy blízko, je súcitný a nežný. Blízkosť, súcit a neha. To je Boží štýl. Sme tomu otvorení? Lebo práve tým, že dovolíme, aby sa nás Ježiš dotkol, uzdravujeme sa vo svojom vnútri, vo svojom srdci. Ak sa ním necháme dotknúť v modlitbe, v adorácii, ak mu dovolíme, aby v nás pôsobil prostredníctvom svojho slova a sviatostí, jeho dotyk nás skutočne mení, uzdravuje nás z hriechu, oslobodzuje nás od uzavretosti, premieňa nás nad rámec toho, čo môžeme urobiť sami, vlastnými silami. Naše zranené časti – srdca a našej duše – choroby duše treba priniesť k Ježišovi: to robí modlitba; ale nie abstraktná modlitba, zložená len z formuliek, ktoré treba opakovať, ale úprimná a živá modlitba, ktorá kladie ku Kristovým nohám naše biedy, slabosti, klamstvá, obavy. Pomyslime na to a pýtajme sa: dovolím Ježišovi, aby sa dotkol môjho “malomocenstva“, aby ma uzdravil?
Pri Ježišovom „dotyku“ sa totiž znovu rodí to najlepšie z nás samých: obnovujú sa tkanivá srdca; krv našich tvorivých podnetov opäť prúdi plná lásky; zaceľujú sa rany minulých chýb a koža vzťahov získava svoju zdravú a prirodzenú konzistenciu. Takto sa nám vracia krása, ktorú máme, krása, ktorou sme; krása, že sme milovaní Kristom. Znovu objavujeme radosť z darovania sa druhým, bez strachu a bez predsudkov, oslobodení od foriem zmeravenej nábožnosti, zbavenej tela nášho brata; schopnosť milovať, presahujúca všetky kalkulácie a výhody, v nás znovu získava silu.
Vtedy, ako hovorí krásna stránka Svätého písma (porov. Ez 37, 1 – 14), z toho, čo sa zdalo ako údolie vyschnutých kostí, povstanú živé telá a znovuzrodí sa ľud spasených, spoločenstvo bratov a sestier. Bolo by však klamné myslieť si, že tento zázrak si vyžaduje grandiózne a veľkolepé formy, aby sa uskutočnil. Deje sa predovšetkým v skrytej láske každého dňa: v tej, ktorá sa žije v rodine, v práci, vo farnosti a v škole; na ulici, v úradoch a obchodoch; v tej, ktorá nehľadá publicitu a nepotrebuje potlesk, pretože na lásku stačí láska (porov. sv. Augustín, Enarr. in Ps. 118, 8, 3). Ježiš to zdôrazňuje aj dnes, keď uzdravenému prikazuje, aby „nikomu nič nehovoril“ (v. 44): blízkosť a diskrétnosť. Bratia a sestry, Boh nás takto miluje, a ak necháme, aby sa nás dotkol, môžeme sa aj my mocou jeho Ducha stať svedkami lásky, ktorá zachraňuje!
A dnes myslíme na Maríu Antóniu de San José. „Mama Antula“ bola pocestnou Ducha. Prešla tisíce kilometrov pešo, cez púšte a nebezpečné cesty, aby priniesla Boha. Dnes je pre nás vzorom apoštolskej horlivosti a odvahy. Keď boli jezuiti vyhnaní, Duch v nej zapálil misionársky plameň založený na dôvere v Prozreteľnosť a na vytrvalosti. Vzývala príhovor svätého Jozefa a, aby ho príliš neunavovala, aj príhovor svätého Gaetana Thiena. Zaviedla preto úctu k nemu a jeho prvý obraz prišiel do Buenos Aires v 18. storočí. Vďaka mame Antule sa tento svätec, orodovník Božej prozreteľnosti, dostal do domov, štvrtí, dopravných prostriedkov, obchodov, tovární a sŕdc, aby ponúkol dôstojný život prostredníctvom práce, spravodlivosti a každodenného chleba na stole chudobných. Prosme dnes Máriu Antóniu, svätú Máriu Antóniu de Paz de San José, aby nám veľmi pomáhala. Nech nás Pán všetkých požehná.