11.10.2023 Katechéza o evanjelizačnom nadšení (22): Svätá Jozefína Bakhita: svedkyňa premieňajúcej sily Kristovho odpustenia
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
V rámci katechézy o apoštolskej horlivosti sa dnes necháme inšpirovať svedectvom svätej Jozefíny Bakhity, sudánskej svätice. Žiaľ, Sudán je už niekoľko mesiacov zmietaný hrozným ozbrojeným konfliktom, o ktorom sa dnes málo hovorí. Modlime sa za sudánsky ľud, aby mohol žiť v mieri! Povesť svätej Bakhity však prekročila všetky hranice a dostala sa ku všetkým, ktorým je upieraná identita a dôstojnosť.
Narodila sa v Darfúre – v sužovanom Darfúre! – v roku 1869, keď mala sedem rokov, uniesli ju a urobili z nej otrokyňu. Jej únoscovia ju volali Bakhita, čo znamená „šťastná“. Celkovo mala postupne osem pánov, ktorí ju predávali ďalším. Fyzické a morálne utrpenie, ktoré pretrpela ako malé dievča, v nej nezanechalo žiadnu identitu. Znášala zlobu a násilie: na tele mala viac ako sto jaziev. Sama však dosvedčila: „Ako otrokyňa som nikdy nebola zúfalá, pretože som cítila tajomnú silu, ktorá ma podporovala“.
Pri tomto všetkom sa pýtam: aké je tajomstvo svätej Bakhity? Vieme, že zranený človek často zranenia opätuje. Utláčaný človek sa ľahko stane utláčateľom. Naopak, povolaním utláčaných je oslobodiť seba a svojich utláčateľov tým, že sa stanú obnoviteľmi ľudskosti. Len v slabosti utláčaných sa môže prejaviť sila Božej lásky, ktorá oslobodzuje oboch. Svätá Bakhita túto pravdu vyjadruje veľmi dobre. Jedného dňa jej opatrovateľ daroval malý krížik a ona, ktorá nikdy nič nevlastnila, si ho uchovávala ako vzácny poklad. Pri pohľade naň prežívala vnútorné oslobodenie, pretože sa cítila pochopená a milovaná, a preto bola schopná chápať a milovať: to bol začiatok. Cítila sa pochopená, milovaná a schopná pochopiť a milovať iných. V skutočnosti povedala: „Božia láska ma vždy sprevádzala tajomným spôsobom… Pán ma tak veľmi miloval: treba milovať všetkých… Treba s nimi súcitiť!“ Takáto bola duša Bakhity. Skutočne súcitiť znamená trpieť s obeťami toľkej neľudskosti vo svete, ale aj súcitiť s tými, ktorí sa dopúšťajú chýb a nespravodlivosti, neospravedlňovať, ale poľudšťovať: Toto je pohladenie, ktoré nás učí, aby sme sa stali ľuďmi. Keď sa dostaneme do logiky boja, rozdelenia medzi nami, zlých pocitov, keď sme jeden proti druhému, tak strácame ľudskosť. A mnohokrát si myslíme, že potrebujeme ľudskosť, aby sme boli ľudskejší. Potrebujeme viac ľudskosti. A to je práca, ktorú nás učí svätá Bakhita: poľudštiť sa, poľudštiť seba a poľudštiť druhých.
Svätá Bakhita sa stala kresťankou, premenili ju Kristove slová, nad ktorými denne rozjímala: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34). Preto hovorievala: „Keby Judáš požiadal Ježiša o odpustenie, aj on by našiel milosrdenstvo“. Môžeme povedať, že život svätej Bakhity sa stal bytostným podobenstvom o odpustení. Je pekné povedať o človeku: „Bol schopný, bola schopná odpustiť“. Vždy. Vždy. A dokázala to naozaj vždy: jej život je existenciálnym podobenstvom o odpustení. Odpustiť, pretože vtedy nám bude odpustené. Nezabúdajte na to: odpustenie je Božím pohladením pre nás všetkých.
Odpustenie ju urobilo slobodnou. Odpustenie, ktoré najprv dostala prostredníctvom milosrdnej Božej lásky, z nej urobilo slobodnú, radostnú ženu, schopnú milovať