12.6.2022 Pápežova otázka v Trojičnú nedeľu: Odráža náš život Boha, v ktorého veríme?
Drahí bratia a sestry, dobrý deň a požehnanú nedeľu!
Dnes je slávnosť Najsvätejšej Trojice a v evanjeliu z tejto slávnosti nám Ježiš predstavuje ďalšie dve božské Osoby, Otca a Ducha Svätého. O Duchu hovorí: „Nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám“ to. A potom o Otcovi hovorí: „Všetko, čo má Otec, je moje“ (Jn 16,14-15).
Všimnime si, že Duch Svätý hovorí, ale nie sám o sebe: ohlasuje Ježiša a zjavuje Otca. A všimnime si tiež, že Otec, ktorý vlastní všetko, pretože je pôvodcom všetkého, dáva Synovi všetko, čo vlastní: nič si nenecháva pre seba a úplne sa dáva Synovi. A tiež, Duch Svätý nehovorí o sebe, ale o Ježišovi, hovorí o iných. A Otec nedáva seba, ale Syna. Je to otvorená štedrosť, jeden otvorený druhému.
A teraz sa pozrime na nás, na to, o čom hovoríme a čo vlastníme. Keď hovoríme, vždy chceme, aby sa o nás hovorilo dobre, a často hovoríme len o sebe samých a o tom, čo robíme. Koľkokrát! „Urobil som toto a tamto…“, „Takýto som mal problém…“. Zakaždým sa rozpráva takto. Ako sa to líši od Ducha Svätého, ktorého reč je ohlasovaním iných, a od Otca a Syna! A ohľadom toho, čo vlastníme, ako len na tom lipneme a ako ťažko nám padne podeliť sa o to s inými, dokonca aj s tými, ktorí nemajú to najnutnejšie! Slovami je to ľahké, ale potom v praxi veľmi ťažké.
Preto slávenie Najsvätejšej Trojice nie je ani tak teologickým cvičením, ako skôr revolúciou v našom spôsobe života. Boh, v ktorom každá osoba žije pre druhú v nepretržitom vzťahu, nie pre seba, nás podnecuje, aby sme žili s druhými a pre druhých. Otvorení.
Dnes si môžeme položiť otázku, či náš život odráža Boha, v ktorého veríme: Ja, ktorý vyznávam vieru v Boha Otca i Syna i Ducha Svätého, naozaj verím, že k životu potrebujem druhých, že sa potrebujem druhým rozdávať, že potrebujem druhým slúžiť? Potvrdzujem to slovami, alebo svojím životom?
Trojjediného Boha, drahí bratia a sestry, treba ukazovať takto, skôr skutkami než slovami. Boh, ktorý je pôvodcom života, sa odovzdáva menej prostredníctvom kníh a viac prostredníctvom svedectva života. On, ktorý, ako píše evanjelista Ján, „je láska“ (1 Jn 4,16), sa zjavuje prostredníctvom lásky.
Spomeňme si na dobrých, veľkodušných a tichých ľudí, ktorých sme stretli: keď si spomenieme na ich spôsob myslenia a konania, môžeme mať malé odzrkadlenie Boha – Lásky. A čo to znamená milovať? Nielen chcieť dobro a konať dobro, ale ešte skôr, od koreňa, prijať, byť otvorenými pre druhých, dať im miesto, vytvoriť priestor pre druhých. To znamená milovať, od koreňa.
Aby sme to lepšie pochopili, spomeňme si na mená božských Osôb, ktoré vyslovujeme zakaždým, keď robíme znak kríža: v každom mene je prítomnosť druhého. Napríklad Otec by nebol taký bez Syna; rovnako Syn nemôže byť myslený sám, ale vždy ako Syn Otca. A Duch Svätý je zasa Duchom Otca a Syna. Skrátka, Trojica nás učí, že nikdy nemožno byť bez druhého. Nie sme ostrovy, sme na svete, aby sme žili na Boží obraz: otvorení, tí, ktorí potrebujú druhých a potrebujú druhým pomáhať.
A tak si položme túto poslednú otázku: Som aj ja v každodennom živote odrazom Trojice? To, že sa denne prežehnávam v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, ten každodenný znak kríža, zostáva samoúčelným gestom, alebo ma to inšpiruje v tom, ako rozprávam, ako sa s druhými stretávam, ako odpovedám, ako posudzujem a ako odpúšťam?
Nech nám Panna Mária, dcéra Otca, matka Syna a nevesta Ducha Svätého, pomáha prijímať a životom dosvedčovať tajomstvo Boha – Lásky.