1.6.2025 Aby všetci boli jedno“ – pápež Lev XIV. počas Jubilea rodín povzbudil k láske, ktorá spája generácie
Evanjelium, ktoré sme práve počuli, nám ukazuje Ježiša, ktorý sa pri poslednej večeri modlí za nás (porov. Jn 17, 20): Božie Slovo, ktoré sa stalo človekom a je už blízko konca svojho pozemského života, myslí na nás, na svojich bratov a sestry, a stáva sa požehnaním, prosbou a chválou k Otcovi v sile Ducha Svätého. Aj my, keď vstupujeme do Ježišovej modlitby plní úžasu a dôvery, sme jeho láskou vtiahnutí do veľkého projektu, ktorý sa týka celého ľudstva.
Kristus prosí, aby sme všetci boli „jedno“ (v. 21). Je to najväčšie dobro, aké si možno priať, pretože toto všeobecné zjednotenie uskutočňuje medzi stvoreniami večné spoločenstvo lásky, ktorým je sám Boh, ako Otec, ktorý dáva život, ako Syn, ktorý ho prijíma, a ako Duch, ktorý ho zdieľa.
Pán nechce, aby sme sa kvôli zjednoteniu jednoducho zlievali do nedefinovaného celku, ako do anonymného bloku, ale túži, aby sme boli jedno: „Ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, nech sú aj oni v nás jedno“ (v. 21). Jednota, za ktorú sa Ježiš modlí, je teda spoločenstvo založené na samotnej láske, ktorou miluje Boh, z ktorej pochádza život i spása. A ako taká je predovšetkým darom, ktorý prichádza priniesť Ježiš. Práve zo svojho ľudského srdca sa Boží Syn obracia k Otcovi a hovorí: „Ja v nich a ty vo mne, aby boli dokonale jedno, a aby svet spoznal, že si ma ty poslal a miloval ich tak, ako si miloval mňa“ (v. 23).
S úžasom počúvame tieto slová: Ježiš nám zjavuje, že Boh nás miluje tak, ako miluje seba samého. Otec nás nemiluje menej ako svojho jednorodeného Syna, čiže miluje nás nekonečne. Boh nemiluje menej, pretože miluje ako prvý, miluje predtým! Svedčí o tom sám Kristus, keď hovorí Otcovi: „Ty si ma miloval pred stvorením sveta“ (v. 24). A je to skutočne tak: vo svojom milosrdenstve chce Boh od vekov privinúť k sebe všetkých ľudí, a práve jeho život, darovaný nám v Kristovi, nás robí jedným, spája nás navzájom.
Počuť dnes toto evanjelium počas Jubilea rodín a detí, starých rodičov a seniorov, napĺňa naše srdce radosťou.
Drahí bratia a sestry, život sme dostali skôr, ako sme ho chceli. Ako učil pápež František, „všetci ľudia sú synmi a dcérami, ale nikto z nás sa nerozhodol narodiť“ (Anjel Pána, 1. januára 2025). A nielen to. Hneď po narodení sme potrebovali druhých, aby sme mohli žiť, sami by sme to nezvládli: niekto iný nás zachránil tým, že sa o nás postaral – o naše telo i o našu dušu. Všetci teda žijeme vďaka vzťahu, to znamená vďaka slobodnému a oslobodzujúcemu putu ľudskosti a vzájomnej starostlivosti.
Je pravda, že niekedy je táto ľudskosť zradená. Napríklad vždy, keď sa človek dovoláva slobody nie preto, aby sa život daroval, ale aby sa odňal. Nie preto, aby sa pomáhalo, ale aby sa ubližovalo. Avšak aj pred zlom, ktoré rozdeľuje a zabíja, Ježiš naďalej prednáša za nás modlitbu k Otcovi a jeho modlitba pôsobí ako balzam na naše rany a stáva sa ohlasovaním odpustenia a zmierenia pre všetkých. Táto Pánova modlitba dáva plný zmysel tým svetlým chvíľam, keď si prejavujeme lásku ako rodičia, starí rodičia, synovia a dcéry. A práve toto chceme svetu ohlasovať: sme tu preto, aby sme boli „jedno“, ako nás Pán chce mať „jedno“ – v našich rodinách i tam, kde žijeme, pracujeme a študujeme: sme rozliční, a predsa jedno, mnohí, a predsa jedno, vždy, v každej situácii a v každom veku života.
Drahí priatelia, ak sa budeme milovať takto, na základe Krista, ktorý je „alfa a omega“, „počiatok i koniec“ (porov. Zjv 22, 13), budeme znakom pokoja pre všetkých – v spoločnosti i vo svete. A nezabúdajme: z rodín sa rodí budúcnosť národov.
V posledných desaťročiach sme dostali znamenie, ktoré prináša radosť, ale zároveň nás vyzýva k zamysleniu: mám na mysli to, že boli blahorečené a svätorečené manželské páry, nie jednotlivo, ale spoločne – ako manželia. Myslím na Louisa a Zéliu Martinových, rodičov svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša, ako aj na blahoslavených Luigiho a Máriu Beltrame Quattrocchiových, ktorých rodinný život sa odohrával v Ríme v minulom storočí. A nezabúdajme na poľskú rodinu Ulmovcov: rodičia a deti spojení v láske a v mučeníctve. Povedal som, že ide o znamenie, ktoré nás má viesť k zamysleniu. Áno, tým, že Cirkev predkladá manželov ako príkladných svedkov, hovorí svetu, že dnešná doba potrebuje manželskú zmluvu, aby spoznala a prijala Božiu lásku a aby prekonala silou tejto lásky, ktorá zjednocuje a zmieruje, tie sily, ktoré rozkladajú vzťahy a spoločnosť.
Preto vám, milí manželia, zo srdca plného vďačnosti a nádeje hovorím: manželstvo nie je len ideál, ale norma pravého láskyplného vzťahu medzi mužom a ženou: lásky úplnej, vernej a plodnej (porov. Sv. Pavol VI., enc. Humanae vitae, 9). Keď vás táto láska premieňa na jedno telo, zároveň vás robí schopnými – podľa obrazu Boha – darovať život.
Preto vás povzbudzujem, aby ste boli pre svoje deti príkladmi dôslednosti, správajte sa tak, ako by ste chceli, aby sa správali ony, vychovávajte ich k slobode prostredníctvom poslušnosti a vždy v nich hľadajte dobro a spôsoby, ako ho rozvíjať. A vy, deti, buďte vďačné svojim rodičom: povedať „ďakujem“ za dar života a za všetko, čo s ním každý deň dostávame, je prvým spôsobom, ako si ctiť otca a matku (porov. Ex 20, 12). A napokon vám, drahí starí rodičia a seniori, zverujem úlohu bdieť nad svojimi milovanými s múdrosťou a súcitom, s pokorou a trpezlivosťou, ktorým vás naučili roky.
Vo vnútri rodiny sa viera odovzdáva spolu so životom – z generácie na generáciu: delí sa o ňu tak ako o chlieb pri stole a o city srdca. To robí z rodiny privilegované miesto stretnutia s Ježišom, ktorý nás má rád a chce naše dobro – neustále.
A chcel by som dodať ešte poslednú vec. Modlitba Božieho Syna, ktorá nás napĺňa nádejou na našej ceste, nám zároveň pripomína, že raz všetci budeme unum (porov. sv. Augustín, Sermo super Ps. 127): jedno v jedinom Spasiteľovi, objatí večnou Božou láskou. Nie len my, ale aj naši otcovia a matky, staré mamy a starí otcovia, bratia, sestry a deti, ktorí nás už predišli vo svetle jeho večnej Veľkej noci a ktorých v tejto chvíli slávnosti cítime prítomných tu, medzi nami.