27.5.2017 Svätý Otec v Janove ponúkol svoje rady kňazom a zasväteným
Svätý Otec najprv poprosil prítomných o zjednotenie sa v modlitbe za obete včerajšieho atentátu na autobus s koptskými kresťanmi, ktorí boli zabití, lebo nezapreli svoju vieru.
V prvej otázke sa kňaz don Andrea opýtal pápeža na kritériá pre intenzívny duchovný život v službe kňaza v súčasnom modernom svete. Svätý Otec v odpovedi zdôraznil nevyhnutnosť brať si príklad z Ježiša. Ježiš je stále na ceste, medzi ľuďmi, blízko k ich problémom. Len večer sa vzďaľuje, aby sa modlil k Otcovi. Takto je opisovaný v Evanjeliu. Byť s ľuďmi, byť s Otcom – to je to, čo učí Ježiš, zdôraznil pápež František: „všetko sa žije podľa tohto kľúča stretnutia“:
„Vy, kňazi, musíte sami seba preverovať v tomto: Som človekom stretnutia? Som človekom adorácie? Som človekom na ceste? Som človekom ucha, ktorý počúva? Alebo keď mi začnú rozprávať o veciach, reagujem? (…) Nechám sa unaviť od ľudí? Toto bol Ježiš… Nie sú na to iné vzorce. Ježiš mal jasné vedomie, že jeho život je pre druhých: pre Otca a pre ľudí, nie pre seba samého. Rozdával sa, dával sa ľuďom, dával sa Otcovi v modlitbe. A svoj život žil v znamení misie: som poslaný Otcom, aby som povedal tieto veci.“
Ďalšou dôležitou charakteristikou Ježiša je, že nikdy nestál, pokračoval Svätý Otec. Povzbudil prítomných, že sa nemajú báť pohybu v našej dobe, ale majú mať strach zo statickosti – nehybnosti. Keď má človek všetko presne naplánované, tak sa môže stať, že nebude otvorený na Božie prekvapenia. Nebude vedieť reagovať na potreby ľudí okolo seba, lebo to nebude zapadať do jeho programu. Nemajte strach zo stretnutia: zo stretnutia s Bohom Otcom, s Ježišom, s ľuďmi – vyzval kňazov pápež František.
Druhú otázku položil 81-ročný farár don Pasquale. Pýtal si rady, ako lepšie žiť bratstvo medzi kňazmi.
Bratstvo je pekné slovo,ale jeho budovanie je každodenná práca. Nebezpečenstvom súčasnosti je kňaz, ktorý vie všetko a nepotrebuje žiadnu pomoc. Mladí ho volajú kňaz – „google“. Pápež František povzbudil kňazov, aby budovali spoločenstvo, aby sa navzájom počúvali na svojich stretnutiach. Je dôležité vyhnúť sa ohováraniu, akceptovať rozdiely a vzájomne si pomáhať, upozornil pápež František a pokračoval:
„Veľký nepriateľ kňazského bratstva je toto: klebetenie kvôli závisti, kvôli žiarlivosti alebo keď sa mi niečo nehodí a podobne. Prípadne keď druhý myslí iným spôsobom a ideológia sa stáva dôležitejšou než bratstvo, a tiež ideológia dôležitejšia než učenie: ale kam sme to došli? Pomyslite. Je pravda, že klebetenie alebo posudzovanie bratov je ‚ponorková choroba, ako sa to zvykne nazývať. O čo viac sme uzavretí v našich záujmoch, o to viac kritizujeme iných. A nikdy nemajme potrebu mať posledné slovo: posledné slovo bude to, ktoré príde samo alebo ho povie biskup, ale ja poviem svoje a počúvam iných“.
„Bratrství mezi kněžími a řeholníky není snadné – konstatoval papež pro někoho možná poněkud překvapivě. Vyžaduje každodenní námahu. My kněží, biskupové nejsme Pán. Pánem je Bůh. My jsme Pánovi učedníci a máme si vzájemně pomáhat. A také se přít. Je krásné naslouchat diskusím na kněžských shromážděních, protože kde je diskuse, tam je svoboda, láska, důvěra a bratrství.!
„Jeden váš výborný arcibiskup, kardinál Canestri (1918-2015) říkával, že církev je jako řeka. Důležité je nacházet se v jejím proudu. Jsi-li uprostřed nebo víc vpravo či víc vlevo, ale v jejím proudu, taková různost je přípustná. Důležité je být uvnitř té řeky. Často si přejeme, aby ta řeka tekla jen po naší straně a ostatní zavrhujeme. To není bratrství.“
Když jsou kněží nemocní, jdeme je navštívit? Pomáháme jim? – ptal se dále papež a pokračoval:
„Mnohem horší je, jsou-li kněží nemocní psychicky anebo když jsou nemocní morálně. Konám za ně pokání: Modlím se za ně? Snažím se jim podat pomocnou ruku, aby mohli spatřit shovívavý pohled Otce? Anebo jdu hned za přítelem, abych mu řekl: „Víš o tom, co dělá tamten či onen…?“ A pošpiním ho tak ještě víc. Jestliže se však ten ubožák stal obětí Satana, chceš jej také vyhnat? Toto nejsou pohádky, toto se stává, děje se to.“
Tretiu otázku položila rehoľná sestra Rosangela, ktorá je predsedníčkou Únie vyšších rehoľných predstavených v rámci talianskeho regiónu Ligúria. Poprosila Svätého Otca, aby na základe svojej vlastnej skúsenosti so zasväteným životom povedal, ako lepšie žiť zasvätenie, charizmu, apoštolát, a to všetko v diecéze.
Pápež František sa v odpovedi zameral práve na slovo „diecéza“. Zdôraznil, že je dôležité žiť zasvätený život v konkrétnej diecéze, pretože aj charizma sa zrodila v konkrétnej diecéze ako odpoveď na tamojšie potreby. K tejto skúsenosti by sa mali zasvätení vrátiť. Každá charizma je dar. A konkrétne miesto a čas zrodu charizmy, ako napr. Assisi a doba sv. Františka, nám umožňuje lepšie ju pochopiť a žiť. Druhou dôležitou vlastnosťou zasvätenej osoby je podľa slov Svätého Otca disponovanosť – pripravenosť ísť tam, kde je väčšia potreba.
„Disponovanosť ísť tam, kde je väčšie riziko, kde je väčšia potreba, kde je väčšia nevyhnutnosť. Slovom, ktoré často používam, sú „periférie“, ale ja hovorím o všetkých perifériách, nie iba o tých, čo súvisia s chudobou: o všetkých. Aj o tých, čo sa týkajú myslenia: o všetkých. Zapojme sa do toho. A tieto periférie sú odrazom tých miest, kde sa zrodila základná charizma. A keď hovorím o disponovanosti, myslím aj na nové prehodnotenie, revíziu diel.“
Diela, kde pracujú sestry, by sa mali prehodnocovať nielen z dôvodu, že je nedostatok povolaní, ale hlavne preto, aby činnosť zodpovedala ich charizme a tomu, čo je dôležitejšie. Svätý Otec povzbudil prítomných, že sa netreba báť rizika.
Poslednú otázku pápežovi Františkovi položil františkánsky brat Andrea a chcel vedieť, ako sa postaviť ku klesajúcemu počtu povolaní.
Pokles povolaní je širší problém, vysvetlil Svätý Otec. Na jednej strane ide o problém demografický, napr. v Taliansku je demografický prírastok pod nulou. Kríza povolaní sa dotýka celej Cirkvi – kňazstva a zasväteného života, ale aj laikov a manželstva. Svätý Otec ďalej načrtol, ako riešiť krízu povolaní:
„Vyžaduje si to pastoračné obrátenie, misionárska konverzia. Pozývam vás, aby ste si prečítali tie časti Evangelii gaudium, ktoré hovoria o nevyhnutnom misionárskom obrátení, a toto je svedectvom, ktoré privoláva povolania. A potom, povolania tu sú, Boh ich dáva. Ale ak ty – kňaz alebo zasvätený či sestra – si vždy zaneprázdnený, nemáš čas počúvať mladých, ktorí prichádzajú… Mladí sú únavní, však? A vždy prídu s tým istým… Ak ty nemáš čas, choď a nájdi niekoho iného, čo ich vypočuje. Treba im načúvať. A ďalej, mladí sú vždy v pohybe: nasmeruj ich na misionársku cestu.“
Svätý Otec však nezabudol uviesť aj príklad, že sa nedávno stretol s jednou rehoľou, ktorá má veľa mladých, a keď sa opýtal, ako to robia, odpovedali mu, že sa snažia žiť verne svoju charizmu. A toto je cesta, dodal pápež, verne vydávať svedectvo o radosti a šťastí zasväteného života.
Na záver sa Svätý Otec František poďakoval zasväteným za ich život a službu. Poprosil ich o modlitbu a udelil im požehnanie. –