7.9.2018 Rozhovor s pápežom o ekonomike: „Peniaze sa nevytvárajú peniazmi, ale prácou“
Taliansky ekonomický denník „Il Sole 24 Ore“ dnes priniesol na titulnej stránke exkluzívny rozhovor so Svätým Otcom Františkom. V titulku cituje jeho slová: „Peniaze sa nevytvárajú peniazmi, ale prácou“ (I soldi non si fanno con i soldi ma con il lavoro).
Pápež František odpovedá na otázky šéfredaktora denníka o etike podnikania a upozorňuje na nutnosť, aby v strede ekonomického procesu bol človek. Zameranie čisto na zisk nie je zárukou prežitia podniku, potrebná je výchova k hodnotám etiky priateľskej voči ľudskej osobe. Pápež vysvetľuje aj svoje známe vyjadrenie o „ekonomike, ktorá zabíja“. Deje sa to vtedy, keď systém zabúda na svoj pravý cieľ: na človeka. Prinášame úvodnú časť rozhovoru:
Guido Gentili: Svätý Otec, staré africké príslovie hovorí: «Ak chceš ísť rýchlo, choď sám, ale ak chceš ísť ďaleko, choď spoločne». Všetci vieme, ako rýchlo sa dá utekať vďaka novým výdobytkom inovácie v technológii, v komunikácii – aj medzi ľuďmi – a v ekonomike. Ale zdá sa, že hlboké krízy, ktoré sa udiali, spoločne s pretrvávajúcou a rozrastajúcou sa neistotou nám odrezali a zahmlili horizonty. Dokonca, vo Veľkej Británii vzniklo ministerstvo, ktoré sa zaoberá „osamelosťou“. Súhlasíte s citovaným príslovím?
Pápež František: Toto príslovie vyjadruje jednu pravdu: jednotlivec môže byť šikovný, ale rast je vždy výsledkom snahy všetkých o dobro spoločenstva. Vskutku, individuálne schopnosti sa nemôžu prejaviť mimo priaznivého spoločenského prostredia, keďže je nemožné myslieť si, že dosiahnutý výsledok je len jednoduchým súčtom jednotlivých schopností. Hovorím to nie preto, aby som potieral jednotlivcov, alebo že nechcem uznať talenty každého jednotlivca, ale preto, aby som pripomenul, že nikto nemôže žiť izolovane alebo nezávislé od iných. Spoločenský život nepozostáva v súčte individualít, ale v raste národa.
Guido Gentili: Ako sa dá byť „inkluzívnymi“?
Pápež František: Pozerať na ľudstvo ako na jednu rodinu je prvoradý spôsob ako byť inkluzívnymi. Sme povolaní žiť spoločne a dať priestor prijatiu a spolupráci všetkých. Ak sa pozeráme okolo seba s otvoreným srdcom, neujdú nám mnohé, premnohé a vzácne príbehy podpory, blízkosti, pozornosti a prejavy nezištnosti, a presvedčíme sa hmatateľným spôsobom, že solidarita sa šíri čoraz viac. Ak komunita, v ktorej žijeme je pre nás rodinou, stáva sa jednoduchším vyhnúť sa súpereniu, pre dobro prijatia vzájomnej pomoci. Tak ako sa to deje v našich vlastných rodinách, kde skutočný rast, ten, ktorý neprodukuje vylúčených a skartovaných, je výsledkom vzťahov stavajúcich na nežnosti a milosrdenstve, a nie na honbe za úspechom a na strategickom vytesňovaní tých, ktorí žijú vedľa nás. Veda, technika a technologický pokrok môžu urýchliť konanie, ale jedine srdce človeka môže vniesť prídavok lásky do vzťahov a do inštitúcií.
Guido Gentili: Absencia spoločného plánu na znižovanie nerovností v systéme, ktorý je stále viac globalizovaný môže určovať to, čo Vy nazývate „skartujúca ekonomika“, v ktorej samotní ľudia sú „skartovaní“. V poslednom dokumente (Oeconomicate et pecuniariae quaestiones – Úvahy o etickom rozlišovaní ohľadom niektorých aspektov aktuálneho ekonomicko-finančného systému) Svätá stolica tvrdí, že ekonomika „k svojmu správnemu fungovaniu potrebuje etiku priateľskú voči človeku“. Môžete nám vysvetliť toto tvrdenie?
Pápež František: Najskôr jedno upresnenie ohľadom myšlienky o skartovaní. Ako som napísal v Evangelii gaudium: nejde jednoducho o fenomén známy ako vykorisťovanie a útlak, ale o ozajstný nový fenomén. Činom vylúčenia zasahujeme, v samotných koreňoch, vzťahy príslušnosti k spoločnosti do ktorej patríme, pretože činom vylúčenia nie sme len jednoducho vrhnutí na existenčné dno, na okraj, nie sme len obratí o akúkoľvek moc, ale sme vyhodení von. Kto je vylúčený, nie je vykorisťovaný, ale kompletne odmietnutý, to znamená pokladaný za odpad, nadbytok, čiže vystrčený mimo spoločnosť. Nemôžeme ignorovať, že takto štruktúrovaná ekonomika zabíja, pretože dáva do centra a slúži jedine peniazom. Ak človek nie je viac v centre, ak sa peňažný zisk stáva primárnym a jediným cieľom, sme mimo etiku a vytvárajú sa štruktúry chudoby, otroctva a skartovania.
Guido Gentili: Chcete povedať, že sme v hodnotovom prostredí nepriateľskom voči človeku?
Pápež František: Máme etiku, ktorá nie je voči človeku priateľská, keď takmer s ľahostajnosťou nie sme schopní načúvať a zakusovať súcit pri bolestnom kričaní iných, nevyroníme slzu nad drámami, ktoré požierajú životy našich bratov a ani sa o nich nepostaráme, ako keby to nebola naša zodpovednosť a bolo to mimo našich kompetencií. Etika priateľská voči človeku sa stáva silným stimulom k obráteniu. Potrebujeme obrátenie. Chýba vedomie spoločného pôvodu, príslušnosti k spoločným koreňom ľudstva a budúcnosti budovanej spoločne. Toto základné vedomie by umožnilo rozvoj nového presvedčenia, nových postojov a štýlov života. Etika priateľská voči človeku má tendenciu prekonávať rigidné delenie skutočností na tie, čo prinášajú zisk a na tie, čo nie sú určené výlučne na mechanizmus zisku, nechávajúc široký priestor aktivitám, ktoré tvoria a posilňujú takzvaný tretí sektor. Tieto služby, bez toho, že by uberali na ekonomickom a sociálnom význame a užitočnosti historických a zabehnutých foriem podnikania, umožňujú systému vývoj smerom k jasnejšiemu a plnšiemu prebratiu zodpovednosti zo strany ekonomických subjektov. Vskutku, práve táto pestrosť inštitucionálnych foriem podnikania podnecuje väčšiu civilizovanosť trhu a zároveň jeho väčšiu konkurenieschopnosť.
V témže dokumentu Svatého stolce, který výslovně požaduje, aby finančnictví sloužilo reálné ekonomice a nikoli naopak, překvapuje výzva školám, formujícím budoucí manažery a průmyslové lídry. Měly by si uvědomit, čteme v textu, že ekonomické vzorce sledující výlučně kvantitativní výsledky dlouhodobě nebudou schopny zaručit rozvoj a mír. Znamená to, že by manažeři měli být školeni a později posuzování na základě jiných měřítek, než jsou ta současná? Podle jakých?
Papež: Považuji za důležité upřesnit, že žádná činnost neprobíhá náhodně a nezávisle. Může si zachovat anonymitu, ovšem neexistuje činnost, která by neměla původ v člověku. Současné ústřední postavení finační aktivity na úkor reálné ekonomiky není náhodné. V pozadí za ním stojí rozhodnutí kohosi, kdo se mylně domnívá, že peníze se vydělávají penězi. Skutečné peníze se ovšem vydělávají prací. Nezaměstnanost, která postihla různé evropské země, je důsledkem ekonomického systému neschopného vytvářet práci, protože ve svém středu vyvýšil modlu, zvanou peníze. Se vzpomínkou na pracující, které jsem potkal na Sardinii (foto), bych dodal, že naděje se podobá řeřavým uhlíkům, doutnajícím pod popelem. Pomáhejme si vzájemnou solidaritou a rozfoukávejme ten popel. Naděje, která není pouhý optimismus, nás vede dál, všichni ji máme podporovat, protože je naše a je věcí náš všech. Proto často říkám také mladým lidem, aby se nedali obrat o naději. Máme být chytří, neboť Pán nás učí, že modly jsou lstivější než my, a vyzývá nás, abychom byli opatrní jako hadi a bezelstní jako holubice”.
Bezelstnost a opatrnost v zápase s finanční modlou? Jak na to?
Papež: “V tuto chvíli stojí v centru našeho ekonomického systému modla, což není dobré. Bojujme všichni společně za to, aby středem byla spíše rodina a lidé a aby se mohlo žít dál bez ztráty naděje. Distribuce vyprodukovaného bohatství a účast na něm, začlenění podniku do okolního územního celku, sociální odpovědnost, podnikové sociální služby, mzdová rovnost pro muže a ženy, sladění pracovní doby s životním tempem, úcta k životnímu prostředí, uznání faktu, že člověk je důležitější než stroj, mzdová spravedlnost či schopnost inovace – to všechno jsou důležité prvky, které udržují při životě komunitní rozměr určitého podniku. Integrální rozvoj vyžaduje pozornost vůči tématům, která jsem právě vyjmenoval”.
Co podniku prospívá?
Papež: “To, jak smýšlíme o podniku, se silně podepisuje na rozhodování o jeho organizaci, produkci a distribuci. Je možné říci, že dobré jednání v úctě k lidské důstojnosti a obecnému dobru, je dobré také pro podnik. Existuje souvztažnost mezi člověkem a podnikem, činností člověka a budoucností podnikání. Přichází mi na mysl bl. Pavel VI., kterého s radostí 14. října prohlásím za svatého, který v encyklice Populorum progressio14) napsal: «Rozvoj, o kterém mluvíme, se neomezuje na pouhý hospodářský růst. Aby byl opravdový, musí být všestranný, to jest musí vést k rozvoji celého člověka a celého lidstva. Tak to správně zdůraznil jeden vynikající odborník: „Odmítáme oddělování ekonomiky od humánní stránky, od rozvoje kultury, do níž patří. Jsme toho názoru, že člověka je nutno cenit vysoko – kteréhokoli člověka, jakoukoli lidskou pospolitost, a také lidstvo jako celek.“ (L.-J. Lebret, OP, Dynamique concrete du développment, Paris, Economie et Humanisme, Les Editions Ouvrières, 1961, s. 28)».
POKRAČOVÁNÍ BRZY